📚 História otroctva #1


Tak dlho, ako sa písali ľudské dejiny, až na pár výnimiek, praktizovali otroctvo takmer všetky národy, kultúry a civilizácie. Stovky rokov pred prvou európskou otrokárskou loďou moslimovia na africkom kontinente olúpili a zotročili milióny čiernych Afričanov. Pri týchto nájazdoch zohrávala hlavnú úlohu aj domorodá africká vrstva (domorodci). Kmene bojovali medzi sebou a zajatých potom predávali Egypťanom, Číňanom, Indom, Arabom alebo neskôr Európanom. Keď Európania priplávali do Afriky, narazili na už prekvitajúci trh s otrokmi. Dnešná predstava, že Európania priniesli otroctvo do Afriky, nemá opodstatnenie. A nielen to. Je im vyčítané niečo, čo sami ukončili pred viac ako 100 rokmi.

Otrokárstvo prekvitalo aj medzi severoamerickými Čerokézami; v Južnej Amerike boli známi Tupinambovia a ich povestný kanibalizmus; polynézski Maorovia tiež praktizovali otroctvo. Morálne obavy, ktoré v nás dnes takéto nehumánne praktiky vzbudzujú, z historického hľadiska nemožno jednoducho porovnávať.

„Kto ovláda prítomnosť, ovláda minulosť - kto ovláda minulosť, ovláda budúcnosť.“ —  George Orwell

Rok 2020 nám intenzívne pripomenul, ako sme my, biele obyvateľstvo sveta, zodpovední za posrané, pardon, skazené životy čiernych ľudí, najmä v USA. Otroctvo a segregácia boli hlavnými témami spoločenských rozhovorov a na istý čas sa zabudlo aj na korona plandémiu. Bieli ľudia boli na uliciach napádaní, nútení bozkávať topánky čiernych ľudí a ospravedlňovať sa za hriechy svojich predkov. Stručne povedané, biely človek prosperoval a zbohatol vďaka zločinom otroctva, útlaku a systematickému vykorisťovaniu afrického kontinentu. Tento príbeh, vďaka mienkotvorným médiám a účelovým filmom, sa stal natoľko dominantným, že dnes mnohí ľudia spájajú otroctvo výhradne s bielymi privilegovanými osobami.

Jedným z príkladov je bestseller černošského spisovateľa Alexa Haleyho „Roots“, sfilmovaný už v roku 1977; stanica History Channel ju v roku 2016 upravila do štvordielnej minisérie. Táto kniha je považovaná za jedno z najdôležitejších literárnych výtvorov o otroctve v USA a za míľnik v identifikácii afroamerického obyvateľstva. Kniha bola preložená do 37 jazykov; pôvodne vyšla ako fiktívny román, no v mnohých prípadoch bola potom predávaná v historických oddeleniach ako historicky autentické dielo. Potom, čo Haley priznal, že kniha je zmesou faktov a fikcie čerpaných z historických dokumentov, toto tvrdenie neobstálo a historici upozornili na nezrovnalosti. Po tomto zistení ju niektoré kníhkupectvá zaraďovali do kategórií „historická fikcia" a „fiktívna autobiografia".

V prvom rade si musíme uvedomiť, aká mladá je myšlienka abolicizmu (zrušenie otroctva) z historického hľadiska. Zlom nastal v tých západných civilizáciách, ktoré dnes čelia masívnej kritike, napriek tomu, že európsky a americký otrokársky systém bol z hľadiska rozsahu a trvania menej významný v porovnaní s arabskými a vnútroafrickými ríšami.

Po výzve k džihádu stúpenci Mohameda od roku 635 do roku 720 n. l. dobyli územia siahajúce od západného okraja Španielska cez Senegal až po východ Indie. Druhá vlna expanzie v 11. a 12. storočí zaberala ďalšie časti západnej Afriky a Indie; tretia nasledovala v 14. storočí, keď turecké a mongolské kmene strednej Ázie konvertovali na islam. V priebehu prvej vlny expanzie začali Arabi zotročovať početné národy, vrátane obyvateľov Núbie, Somálska a Mozambiku. Núbijský kráľ Khalidurat, otrasený ničivými nájazdami arabskej armády, sa v roku 652 rozhodol rokovať o mieri s generálom emírom Abdalláhom ben Saidom. Zmluva je známa pod menom „Baqt" a stanovovala prímerie so všetkými moslimami. Jednou z dohôd bolo ustanovenie, že do Egypta bude každý rok vyslaných 360 otrokov najvyššej kvality.

História otroctva #2 👇

📚 História otroctva #2

Dobyvačné moslimské nájazdy boli mimoriadne kruté a väčšinou po nich zostala úplne spustošená krajina. Dovoz otrokov prúdiacich do arabsko-moslimskej ríše vysoko prevyšoval dovozy otrokov do rímskej ríše. Pri dobýjaní Španielska od roku 711 do roku 720 n. l. bolo počas tejto expanzie deportovaných okolo 150 000 ľudí ako otrokov. Neustále útoky proti beznádejnej katolíckej Európe a proti územiu Byzantskej ríše mali za následok vyľudnenie a obsadenie stredomorských ostrovov. Európsky kontinent musel túto hrozbu trpieť takmer štvrť tisícročia.

Lukratívny obchodný model založený na otroctve sa vyvinul aj na severe a východe Európy. Vikingovia podnikali svoje výpravy zo severu a prenikli až do vnútrozemia Európy. Zajatý ľudský tovar potom predávali islamským trhom/islamskému svetu. V období medzi 8. a 11. storočím prešli Európou niektoré veľké otrocké cesty, čo nakoniec viedlo k založeniu prístavov. Na východe zhruba v tom čase objavili maďarské kmene lukratívnu ľudskú korisť. Invázia Vikingov sa skončila v roku 911 n. l., keď západofranský kráľ schválil ich osídlenie v severnom Francúzsku. V roku 972 sa zo západofranskej ríše podarilo vytlačiť Arabov z južného Francúzska.

Národy obrovských ruských stepí sa naopak nedokázali postaviť proti útočiacim hordám ako jeden celok a boli po mnoho generácií doslova drancované. Odhaduje sa, že od 9. do 14. storočia bolo z trávnatých stepí strednej Ázie deportovaných niekoľko miliónov turecky hovoriacich a slovanských otrokov na územie Čierneho mora. Na rozdiel od strednej Európy sa východným regiónom podarilo z tejto pohromy vyslobodiť oveľa neskôr. V rokoch 1468 až 1694 uniesli krymskí Tatári celkovo okolo 1,75 milióna ľudí.

V Afrike bolo otroctvo rozšírené dlho pred dobyvačným územným rozšírením Arabského impéria. Kmene ako Yao, Makua a Marava a celé národy vo vnútorných častiach kontinentu obchodovali s ľuďmi, ktorých zajali vo vojnách. Profesor swahilčiny a africkej lingvistiky Abdulazizi Lodhi vysvetľuje, že v afrických spoločnostiach neexistovali väznice, preto boli zajatci predávaní. V Zanzibare sa v 17. storočí usadilo mnoho obchodníkov z Ománu a vznikol tam najväčší vtedajší trh s otrokmi vo východnej Afrike.

Historici odhadujú, že okolo 17 miliónov ľudí zo subsaharskej Afriky bolo deportovaných do rôznych moslimských krajín, čo je omnoho viac než pri európskych kolóniách. Profesor Patrick Manninga predpokladá, že počas arabsko-moslimsko-afrického otrokárskeho systému bolo zotročených okolo 34 miliónov ľudí. Dá sa konštatovať, že v islamskom svete existuje málo viditeľných potomkov afrických otrokov, pretože otroci nesmeli zakladať rodiny a muži boli kastrovaní. To sa nedá porovnať s otrokmi privezenými do Ameriky. Kriticky sa vyjadril senegalský antropológ, ekonóm a spisovateľ žijúci vo Francúzsku Tidiane N’Diaye a požaduje, aby sa otvorene rozprávalo o tom, čo sa v Afrike dialo v priebehu storočí: „Väčšina afrických autorov doteraz z náboženskej solidarity nevydala knihu o obchode s arabsko-moslimskými otrokmi. V Afrike žije 500 miliónov moslimov, a preto je pre niektorých ľahšie obviňovať (biely) Západ, než hovoriť o minulých zločinoch Arabov.“

Ako môžeme vidieť, Európania nepriniesli otroctvo do Afriky. Zotročovanie Afričanov bolo praktizované dlhé stáročia pred príchodom prvých európskych lodí na africký kontinent.

História otroctva #1 👆

📚 História otroctva #3

Ako a kde presne otroctvo vzniklo, nevie a ani nemôže presne odpovedať žiadny historický bádateľ, pretože otroctvo je staršie než všetky známe historické dokumenty. V starom Oriente to vieme dokázať na základe mezopotámskych klinových textov, ktoré sa datujú od obdobia približne 3100 rokov pred n. l. Je dokázané, že otroctvo malo pevné miesto vo všetkých rozvinutých kultúrach. Úlohu, ktorú v týchto spoločnostiach zohralo otroctvo, by sme v žiadnom prípade nemali podceňovať. Otrocký systém, ktorý bol založený na práci neslobodných pracovníkov, predstavoval dôležitý „energetický zdroj“, ktorý v niektorých prípadoch zohrával podstatnú úlohu v ekonomickom cykle. Takýto systém sa nemohol vyhnúť získavaniu otrokov z mimo ovládanej oblasti pri dobyvačných nájazdoch, vo vojnách alebo na tzv. trhoch s otrokmi. V zásade sa dá povedať, že otroctvo nebolo výhradne založené na rasizme. Európania zotročili ďalších Európanov, Afričania Afričanov, Ázijci Ázijcov, Indovia Indov…

Najväčší otrokársky systém: islamská svetová ríša

Málokto si uvedomuje, že arabsko-moslimská ríša bola jednou z najväčších a najdlhšie trvajúcich otrokárskych ríš v dejinách. Po výzve k džihádu stúpenci Mohameda dobyli v rokoch 635–720 n. l. rozsiahlu oblasť od Španielska a Senegalu až po Indiu. Južná hranica ríše sa tiahla od Čadského jazera k severným svahom Kaukazu, ako aj až k Hindúkušu pri ohraničení so strednou Áziou. Druhá vlna expanzie v 11. a 12. storočí zaberala ďalšie časti západnej Afriky a Indie a tretia nasledovala v 14. storočí, keď turecké a mongolské kmene strednej Ázie konvertovali na islam. V priebehu prvej vlny expanzie začali Arabi zotročovať početné národy vrátane obyvateľov Núbie, Somálska a území dnešného Mozambiku. Núbijský kráľ Khalidurat, otrasený ničivými nájazdmi arabskej armády, sa v roku 652 rozhodol rokovať o mieri s generálom emírom Abdalláhom ben Saidom. Výsledná zmluva sa stala známou ako baqt a obsahovala prímerie s moslimami a každoročnú poctu formou darovania 360 otrokov oboch pohlaví. Títo otroci mali byť vybraní z najlepších v krajine a odovzdaní imámovi (duchovnému vodcovi) moslimov. Núbijčania sa v zmluve zaviazali neposkytnúť azyl otrokom, ktorí utiekli z arabského regiónu, ale odovzdávať ich späť na moslimské územie.

Vďaka neustálym „svätým“ dobyvačným vojnám a bezohľadnému drancovaniu sa arabskej ríši podarilo nazhromaždiť obrovské bohatstvo, čo umožnilo moslimom kupovať čoraz viac otrokov. Počas prvej fázy arabského dobývania sa objavili štyri oblasti zásobovania otrokmi. Prvou bola juhovýchodná Európa a byzantská Anatólia, druhou obrovské stepi od strednej a východnej Európy cez Rusko až po strednú Áziu, treťou India a štvrtou subsaharská Afrika.

Veľkými dodávateľmi otrokov pre arabský svet boli napríklad aj Vikingovia. Pri svojich dobyvačných výpravách zajali množstvo ľudí, prevažne žien, ktoré potom ponúkali na predaj ako sexuálne otrokyne v islamskom svete. Do otroctva brali Európanov aj Tatári, Mongoli či Turci, ktorí si vojensky podmanili časti Európy.

História otroctva #1 👆
História otroctva #2 👆

📚 História otroctva #4

Obchod Arabského impéria bol zameraný predovšetkým na Indiu. Indický priemyselný tovar sa vymieňal za slonovinu a otrokov. Svahilská kultúra, ktorá sa vo východnej Afrike objavila počas prvej arabskej kolonizácie, bola čiastočne založená na vývoze otrokov. Pre mnohých bolo živobytím lúpežné a obchodovanie s ľuďmi. Do 15. storočia medzi Kilwou a Mogadišom vzniklo 37 miest, slúžiacich ako vývozné prístavy pre prepravu otrokov do Iraku, Perzie, Arabského polostrova, Indie či Číny. Obchodníci získavali ľudský tovar od rôznych afrických kmeňov. V niektorých rokoch bolo z východného pobrežia Afriky vyvezených až 20 000 čiernych Afričanov. Historik Egon Flaig vo svojej knihe „Svetové dejiny otroctva“ odhaduje, že Arabi mohli deportovať z východnej Afriky viac než 3,9 milióna zotročených Afričanov.

Subsaharská oblasť bola pre vývoz otrokov ešte významnejšia. Pred príchodom moslimsko-arabskej expanzie a s ňou súvisiaceho vývozu otrokov žilo na Sahare a v subsaharských oblastiach množstvo etnických skupín, ktoré sa zreteľne odlišovali v jazyku, kultúre a náboženstve. Už v tom období tu prekvitalo otroctvo a fungoval obchod s otrokmi. V niektorých pohanských afrických kultúrach sa otroci používali ako obetný materiál. Rozšírený bol aj zvyk dávať ich ako svadobné dary — zvyk, ktorý sa v Mauritánii zachováva dodnes.

Po príchode Arabov do tejto časti Afriky sa tento obchod niekoľkonásobne zväčšil.

Africké kráľovstvá z týchto obchodných vzťahov veľmi profitovali. Pre Afriku možno konštatovať priamu koreláciu medzi islamizáciou a vznikom rozsiahlych regiónov fungujúcich ako zóny dodávania otrokov. Rovnako ako v Európe, islam zostal pre veľké časti subsaharskej Afriky prevažne vonkajším faktorom, avšak dopyt po otrokoch viedol miestne obyvateľstvo k premene spôsobu života a budovaniu prosperity na otroctve. Tam, kde mal islam najväčší vplyv — v Saheli a východnej Afrike — bolo najrozšírenejšie domáce otroctvo, lov a vývoz otrokov. V subsaharskej Afrike teda vznikli celé štáty a kultúry, ktoré neboli založené na ničom inom ako na prenasledovaní ľudí s cieľom ich zotročenia a predaja. To sa dialo dávno predtým, než do Afriky priplávali prví Európania.

Francúzsko-senegalský antropológ Tidiane N'Diaye vo svojej knihe „Zahalená genocída“ píše: „Moslimský obchod s otrokmi bol najdlhší v dejinách ľudstva. Trval 13 storočí a mal oveľa viac obetí než obchod s otrokmi dovážaný do Ameriky, ktorý trval 400 rokov. [...] . Boli východiskom nechutnej trinásťstoročnej vyhladzovacej kampane, počas ktorej boli ľudia systematicky lovení, ponižovaní, rabovaní a vraždení. […] Historici a antropológovia popisujú obrovské únosy čiernych národov počas tak dlhého obdobia od 7. do 21. storočia ako prvý obchod s otrokmi, v ktorom bolo s ľudďmi nemilosrdne zaobchádzané. Černoši boli v očiach arabsko-moslimských skupín často považovaní za podriadené osoby. Černoch, ktorý konvertoval na islam, zostal v ich očiach vždy poníženou bytosťou, aj keď si to nechcú pripustiť.“

V dokumentárnom filme „Otroci pre Orient“ (Sklaven für den Orient, 2008) zaznelo: „Po celé storočia africkí vládcovia predávali svojich zajatcov ako otrokov arabským a európskym obchodníkom. Tento sprostredkovateľ je jedným z najväčších tabu, ktoré dáva čiernej a bielej histórii otroctva niektoré odtiene šedej. Skutočnosť, že obchodovanie s ľuďmi bolo aj v afrických spoločnostiach bežné, bola často zamlčovaná — ešte pred príchodom Európanov a Arabov a aj po ich príchode. Nespočetné množstvo Afričanov bolo zotročených vlastnými krajanmi. Britský historik Patrick Manning odhaduje počet na približne 14 miliónov. Po celé storočia slúžili ako robotníci, konkubíny alebo vojaci. A tento osud mohol postihnúť kohokoľvek, kedykoľvek a kdekoľvek. Otrokmi boli väčšinou zajatci z vojen, do ktorých boli neustále zapojené africké kmene. Bolo bežné nazerať na susedné kmene vzdialené iba niekoľko kilometrov ako na „barbarov“ alebo „divochov“.

História otroctva #1 👆
História otroctva #2 👆
História otroctva #3 👆