⏰ Hollywood sa nevzdáva rasovej reinterpretácie klasiky. Tentoraz je na rade Helena Trójska

Zdá sa, že trend rasovej reinterpretácie tradične európskych postáv v Hollywoode len tak neskončí. Ani po komerčnom neúspechu minuloročnej disneyovskej adaptácie známej ako „latinskoamerická Snehulienka“ sa filmové štúdiá nepoučili. V pripravovanej veľkofilmovej adaptácii Homérovej Odysey sa objavuje ďalší príklad obsadenia herečky inej rasy do úlohy postavy, ktorá má v pôvodných prameňoch jasne definovaný kultúrny a historický kontext.

Spoločnosť Universal Pictures chystá celovečerné spracovanie príbehu o Odyseovi s premiérou plánovanou na toto leto. Režisérom projektu je britský filmár Christopher Nolan, známy predovšetkým vďaka filmu Temný rytier z roku 2008. Práve jeho meno dodalo projektu vysoké očakávania – o to väčšie prekvapenie vyvolalo herecké obsadenie jednej z kľúčových mytologických postáv.

Pozornosť totiž upútalo rozhodnutie obsadiť kensko-mexickú herečku Lupitu Nyong’o do úlohy Heleny Trójskej. Herečka je známa z filmov 12 rokov otrokom či Čierny panter, no jej obsadenie do roly jednej z ikonických postáv antickej gréckej mytológie vyvolalo rozsiahlu kritiku.

Do diskusie sa zapojil aj Elon Musk, ktorý na sociálnej sieti X reagoval slovami, že „Christopher Nolan stratil svoju integritu“. Tento výrok si získal desaťtisíce pozitívnych reakcií a poukázal na to, že nejde o okrajovú výhradu malej skupiny divákov, ale o širšiu kultúrnu nespokojnos.

V samotnej Odysei, napísanej v 8. – 7. storočí pred Kristom, sa Helena Trójska objavuje len okrajovo, keďže dej sa odohráva po trójskej vojne. Jej postava však zohráva kľúčovú úlohu v Iliade, kde je opakovane opisovaná ako žena mimoriadnej krásy. V texte je výslovne označovaná ako „svetlá“ a prirovnávaná k božstvám opisovaným ako „bieloruké“, čo v kontexte starogréckej literatúry jednoznačne naznačuje svetlú pleť.

Tomu zodpovedajú aj doterajšie filmové i výtvarné zobrazenia Heleny. V nemom filme Helena z roku 1924 ju stvárnila talianska herečka Edy Darclea, v epickom filme Helena Trójska z roku 1956 zas Rossana Podestà. Aj antické fresky, napríklad z Pompejí, ju zobrazujú ako bielu hnedovlasú ženu, čo zodpovedá dobovým európskym ideálom krásy.

Universal Pictures pritom riskuje veľa. Rozpočet filmu Odyssey má dosiahnuť približne 250 miliónov dolárov, a história ponúka viacero varovných príkladov. V roku 2023 vyvolal seriál Kráľovná Kleopatra od Netflixu ostré reakcie, keď bola historická egyptská panovníčka s doloženým gréckym pôvodom obsadená černošskou herečkou Adele James. Kritika bola taká silná, že sa ozval aj bývalý egyptský minister cestovného ruchu a pamiatok , ktorý projekt označil za „falošnú históriu“.

Opakované prepisovanie európskych mytologických a historických postáv pod zámienkou moderných trendov vyvoláva otázku, kde je hranica medzi umeleckou interpretáciou a popieraním kultúrneho dedičstva. Publikum totiž čoraz častejšie vníma tieto rozhodnutia nie ako tvorivý prístup, ale ako ideologický zásah na úkor historickej vernosti – a práve to môže mať pre filmové štúdiá citeľné následky.

🇦🇷 Isabel Perón a Peronizmus

Peronizmus bol politický smer v Argentíne v polovici 20. storočia, spojený s osobou Juana Dominga Peróna, prezidenta krajiny v rokoch 1946–1955 a opätovne v roku 1973. Nejde o klasickú ideológiu s pevne definovaným programom, ale skôr o politický a sociálny model, ktorý kombinoval silnú úlohu štátu, masovú podporu pracujúcich vrstiev a charizmatické vodcovstvo.

Základnými prvkami peronizmu boli sociálna spravodlivosť, ekonomický nacionalizmus a dôraz na národnú suverenitu. Štát zohrával aktívnu úlohu v hospodárstve, odbory boli úzko prepojené s vládnou mocou a politická legitimita sa opierala o masovú podporu ľudu.

Dôležitým aspektom peronizmu bol aj jeho zahraničnopolitický a ideologický postoj. Perón odmietal dominanciu Spojených štátov, ktorú vnímal ako formu ekonomického a politického imperializmu, no zároveň sa vyhraňoval aj voči Sovietskemu zväzu a marxizmu. Peronizmus sa definoval ako „tretia cesta“ medzi americkým kapitalizmom a sovietskym komunizmom. Marxistický triedny boj a internacionalizmus považoval za nezlučiteľné s národnými záujmami Argentíny, hoci preberal niektoré sociálne prvky typické pre ľavicovú politiku.

Po Perónovej smrti v roku 1974 sa prezidentkou stala jeho tretia manželka Isabel Martínez de Perón, čím sa zapísala do dejín ako prvá žena na svete stojaca na čele republiky. Jej vláda však prebiehala v období hlbokej politickej a spoločenskej nestability. V rámci peronistického hnutia sa vyostrili konflikty medzi ľavicovými a pravicovými frakciami, krajinu zasiahla hospodárska kríza a nárast politického násilia. Isabel Perón nedokázala situáciu stabilizovať a v roku 1976 bola zosadená vojenským prevratom. Postava Evity Perón, druhej manželky Juana Dominga Peróna, sa neskôr stala predmetom svetovo známeho muzikálu a filmu Evita (1996), v ktorom ju stvárnila Madonna.

Peronizmus býva často porovnávaný s fašizmom, najmä pre podobnosti v politickom štýle: kult vodcu, masové zhromaždenia, korporatívne usporiadanie vzťahov medzi štátom a spoločenskými skupinami a odmietanie liberálneho parlamentarizmu. Bol ideologicky premenlivý a dokázal v sebe zahrnúť prvky ľavice aj pravice.

Osobitnú pozornosť vyvoláva aj symbolika používaná v peronistickej ére, vrátane zdvihnutej pravice na verejných zhromaždeniach. Slúžilo predovšetkým ako prejav lojality k vodcovi a štátu.

Peronizmus ako politický fenomén prežil niekoľko desaťročí a rôzne historické etapy Argentíny. Jeho dedičstvo zostáva predmetom sporov: pre niektorých predstavuje sociálnu ochranu a národnú nezávislosť, pre iných zdroj inštitucionálnej slabosti a politickej nestability. Jednoznačné hodnotenie tohto hnutia tak dodnes neexistuje.

🗡 Mario Michele Merlino (2. júna 1944 – 4. februára 2026)

bol taliansky politický aktivista, publicista, historik a spisovateľ, známy najmä pre svoju kontroverznú úlohu v politickom a kultúrnom živote Talianska v druhej polovici 20. storočia.

Merlino sa narodil a pôsobil v Ríme. V 60. rokoch 20. storočia sa angažoval v neofašistických organizáciách, vrátane Movimento Sociale Italiano (MSI) a neskôr Avanguardia Nazionale, jednej z hlavných skupín talianskej radikálnej pravice tej doby.

V rokoch 1968–1969 Merlino participoval na sťažnostiach a demonštráciách študentského hnutia, vrátane násilných stretov známych ako bitka o Valle Giulia v Ríme.

Merlino odchádza do Grécka v roku 1968. Oficiálne na študijnú cestu, neoficiálne sa tam podľa historikov učil techniky infiltrácie a kontrarevolučného boja.

Po návrate do Ríma urobil niečo nevídané. Nechal si narásť bradu, zmenil slovník a infiltroval sa do anarchistického hnutia a založil Circolo 22 marzo.

Merlino nebol "zmätený" mladík, ktorý nevedel, kam patrí. Jeho infiltrácia mala jasný politický a spravodajský účel, známy ako „provokácia zdola“ alebo známejšie ako False Flag.

1. Diskreditácia opozície:

Cieľom bolo radikalizovať anarchistov k násilným činom. Ak by štát dokázal, že za bombami stoja anarchisti, verejnosť by žiadala tvrdú ruku a posun doprava.

2. Vytvorenie obetného baránka:

Najznámejším príkladom je Pietro Valpreda, tanečník a skutočný anarchista, ktorého Merlino do krúžku prijal. Valpreda bol po bombovom útoku na Piazza Fontana v Miláne roky nespravodlivo väznený, zatiaľ čo Merlino hral úlohu korunného svedka.

3. Zber informácií:

Merlino slúžil ako "uši" pre neofašistické elity a údajne aj pre časti tajných služieb, ktoré potrebovali prehľad o plánoch ľavicového podzemia.

Po aktívnej politickej angažovanosti sa Merlino venoval vysokoškolskej a stredoškolskej výučbe (dejepisu a filozofii) v stredoškolskom lyceu v Ríme. Paralelne rozvíjal aj literárnu a publikačnú činnosť – písal texty, eseje a knihy na tému kultúry, politiky a histórie. Medzi jeho publikácie patrí napríklad autobiografické „E venne Valle Giulia“ a ďalšie eseje o moderných dejinách a kultúrnych osobnostiach.

„Násilie nie je zločin ani cnosť. Je to nástroj. Hlupáci riešia morálku, inteligentní načasovanie.“

🇬🇧 National Front a migrácia: varovania z minulosti a realita dnešnej Británie

National Front (NF) vznikol v Spojenom kráľovstve v roku 1967 zlúčením viacerých menších nacionalistických a krajne pravicových skupín. Od začiatku sa profiloval ako strana postavená predovšetkým na odmietaní imigrácie, odporu k multikulturalizmu a na etnicky definovanom chápaní britskej identity.

Najsilnejšie obdobie zaznamenal v 70. rokoch, keď dokázal mobilizovať časť voličov nespokojných s rýchlymi spoločenskými zmenami, deindustrializáciou a rastúcou migráciou z bývalých kolónií.

NF nikdy nebola masovou politickou silou v parlamentnom zmysle, no jej význam spočíval v tom, že radikalizovala verejnú debatu o migrácii a otvorene artikulovala obavy, ktoré vtedy hlavné politické strany formulovali len opatrne alebo vôbec.

Už v 70. rokoch NF hovoril o migrácii jazykom, ktorý bol na tú dobu mimoriadne priamy:

1970s – programové materiály NF:

„National Front presadzuje úplný zákaz akejkoľvek ďalšej nebielej imigrácie do Británie a spustenie postupného plánu repatriácie všetkých farebných prisťahovalcov.“

1969 – slogan používaný v kampaniach:

„Vašimi nepriateľmi nie sú farební prisťahovalci, ale britská vláda, ktorá im dovolila prísť po státisícoch.“

70. roky – vyjadrenie kandidáta NF Anthonyho Reeda Herberta:

„Prisťahovalci a Briti sú rasovo a geneticky nezlučiteľní, a práve preto musia byť prisťahovalci repatriovaní.“

Je faktom, že:

• Británia dnes čelí dlhodobo vysokému prílevu prisťahovalcov,

• migrácia má reálne dopady na bývanie, zdravotníctvo, školstvo, infraštruktúru a sociálnu súdržnosť,

• otázka integrácie sa stala jednou z hlavných politických tém naprieč spektrom.

V tomto zmysle treba povedať, že National Front už v 70. rokoch upozorňoval na to, že masová a dlhodobo nekontrolovaná migrácia nebude bez následkov. Tieto obavy sa potvrdili – hoci dnes ich otvorene pomenúvajú aj mainstreamové médiá a politici, ktorí by sa od NF ideologicky dištancovali.

National Front sa nemýlil:

masová migrácia v takom rozsahu, aký Británia zažila v posledných desaťročiach, zásadne mení krajinu a vytvára dlhodobé napätia, ktoré nemožno ignorovať ani zakrývať idealistickými heslami.

Rozdiel medzi vtedajšou a dnešnou debatou spočíva v tom, že otázka migrácie už nie je tabu, ale predmet otvorenej diskusie.

To, čo bolo v 70. rokoch odsúvané na okraj a spájané výlučne s extrémom, sa dnes stalo jednou z ústredných tém britskej politiky.