🗡 Mario Michele Merlino (2. júna 1944 – 4. februára 2026)

bol taliansky politický aktivista, publicista, historik a spisovateľ, známy najmä pre svoju kontroverznú úlohu v politickom a kultúrnom živote Talianska v druhej polovici 20. storočia.

Merlino sa narodil a pôsobil v Ríme. V 60. rokoch 20. storočia sa angažoval v neofašistických organizáciách, vrátane Movimento Sociale Italiano (MSI) a neskôr Avanguardia Nazionale, jednej z hlavných skupín talianskej radikálnej pravice tej doby.

V rokoch 1968–1969 Merlino participoval na sťažnostiach a demonštráciách študentského hnutia, vrátane násilných stretov známych ako bitka o Valle Giulia v Ríme.

Merlino odchádza do Grécka v roku 1968. Oficiálne na študijnú cestu, neoficiálne sa tam podľa historikov učil techniky infiltrácie a kontrarevolučného boja.

Po návrate do Ríma urobil niečo nevídané. Nechal si narásť bradu, zmenil slovník a infiltroval sa do anarchistického hnutia a založil Circolo 22 marzo.

Merlino nebol "zmätený" mladík, ktorý nevedel, kam patrí. Jeho infiltrácia mala jasný politický a spravodajský účel, známy ako „provokácia zdola“ alebo známejšie ako False Flag.

1. Diskreditácia opozície:

Cieľom bolo radikalizovať anarchistov k násilným činom. Ak by štát dokázal, že za bombami stoja anarchisti, verejnosť by žiadala tvrdú ruku a posun doprava.

2. Vytvorenie obetného baránka:

Najznámejším príkladom je Pietro Valpreda, tanečník a skutočný anarchista, ktorého Merlino do krúžku prijal. Valpreda bol po bombovom útoku na Piazza Fontana v Miláne roky nespravodlivo väznený, zatiaľ čo Merlino hral úlohu korunného svedka.

3. Zber informácií:

Merlino slúžil ako "uši" pre neofašistické elity a údajne aj pre časti tajných služieb, ktoré potrebovali prehľad o plánoch ľavicového podzemia.

Po aktívnej politickej angažovanosti sa Merlino venoval vysokoškolskej a stredoškolskej výučbe (dejepisu a filozofii) v stredoškolskom lyceu v Ríme. Paralelne rozvíjal aj literárnu a publikačnú činnosť – písal texty, eseje a knihy na tému kultúry, politiky a histórie. Medzi jeho publikácie patrí napríklad autobiografické „E venne Valle Giulia“ a ďalšie eseje o moderných dejinách a kultúrnych osobnostiach.

„Násilie nie je zločin ani cnosť. Je to nástroj. Hlupáci riešia morálku, inteligentní načasovanie.“

🇬🇧 National Front a migrácia: varovania z minulosti a realita dnešnej Británie

National Front (NF) vznikol v Spojenom kráľovstve v roku 1967 zlúčením viacerých menších nacionalistických a krajne pravicových skupín. Od začiatku sa profiloval ako strana postavená predovšetkým na odmietaní imigrácie, odporu k multikulturalizmu a na etnicky definovanom chápaní britskej identity.

Najsilnejšie obdobie zaznamenal v 70. rokoch, keď dokázal mobilizovať časť voličov nespokojných s rýchlymi spoločenskými zmenami, deindustrializáciou a rastúcou migráciou z bývalých kolónií.

NF nikdy nebola masovou politickou silou v parlamentnom zmysle, no jej význam spočíval v tom, že radikalizovala verejnú debatu o migrácii a otvorene artikulovala obavy, ktoré vtedy hlavné politické strany formulovali len opatrne alebo vôbec.

Už v 70. rokoch NF hovoril o migrácii jazykom, ktorý bol na tú dobu mimoriadne priamy:

1970s – programové materiály NF:

„National Front presadzuje úplný zákaz akejkoľvek ďalšej nebielej imigrácie do Británie a spustenie postupného plánu repatriácie všetkých farebných prisťahovalcov.“

1969 – slogan používaný v kampaniach:

„Vašimi nepriateľmi nie sú farební prisťahovalci, ale britská vláda, ktorá im dovolila prísť po státisícoch.“

70. roky – vyjadrenie kandidáta NF Anthonyho Reeda Herberta:

„Prisťahovalci a Briti sú rasovo a geneticky nezlučiteľní, a práve preto musia byť prisťahovalci repatriovaní.“

Je faktom, že:

• Británia dnes čelí dlhodobo vysokému prílevu prisťahovalcov,

• migrácia má reálne dopady na bývanie, zdravotníctvo, školstvo, infraštruktúru a sociálnu súdržnosť,

• otázka integrácie sa stala jednou z hlavných politických tém naprieč spektrom.

V tomto zmysle treba povedať, že National Front už v 70. rokoch upozorňoval na to, že masová a dlhodobo nekontrolovaná migrácia nebude bez následkov. Tieto obavy sa potvrdili – hoci dnes ich otvorene pomenúvajú aj mainstreamové médiá a politici, ktorí by sa od NF ideologicky dištancovali.

National Front sa nemýlil:

masová migrácia v takom rozsahu, aký Británia zažila v posledných desaťročiach, zásadne mení krajinu a vytvára dlhodobé napätia, ktoré nemožno ignorovať ani zakrývať idealistickými heslami.

Rozdiel medzi vtedajšou a dnešnou debatou spočíva v tom, že otázka migrácie už nie je tabu, ale predmet otvorenej diskusie.

To, čo bolo v 70. rokoch odsúvané na okraj a spájané výlučne s extrémom, sa dnes stalo jednou z ústredných tém britskej politiky.

😎 Lacnejšie potraviny boli len slogan. Realita od roku 2023 je presný opak

Keď po voľbách v roku 2023 nastúpila vláda strany SMER a ich koaličných partnerov, jedným z hlavných sľubov bolo „zastavenie zdražovania“ a „lacnejšie potraviny“. O pár rokov neskôr však veľká časť ľudí nemá pocit úľavy – skôr presný opak. Nie na papieri, ale pri pokladni v obchode.

Čo hovorí realita nákupného košíka

Porovnajme si bežné potraviny, nie štatistiky:

• Chlieb (klasický konzumný)
2023: cca 1,30 €
2025/2026: 1,90 – 2,30 €

• Maslo (250 g)
2023: 2,50 – 3,00 €
2025/2026: bežne 4,00 – 4,50 € (mimo akcie)

• Mlieko (1 l)
2023: 0,90 – 1,00 €
2025/2026: 1,40 – 1,60 €

• Kuracie prsia (1 kg)
2023: 6 – 7 €
2025/2026: 9 – 11 €

• Vajcia (10 ks)
2023: 2,50 €
2025/2026: 3,80 – 4,50 €

Toto nie sú extrémy ani luxusné potraviny. Toto je základ. Oficiálne sa síce hovorí o „spomalení inflácie“, ale ceny, ktoré raz vyskočili, už späť neklesli.

Spomalenie zdražovania neznamená zlacnenie – znamená len, že zdražujeme pomalšie ako predtým.

Znížená DPH na vybrané potraviny mala pomôcť. V realite:

• obchodníci si časť úľavy nechali,
• výrobcovia ju pohltili vyššími nákladmi,
• a bežný človek rozdiel takmer nepocítil.

Medzitým sa zvyšovali iné dane a poplatky, ktoré sa nepriamo premietli späť do cien. Výsledok? Potraviny nie sú lacnejšie, ale opäť stúpajú.

Politici hovoria o „utahovaní opaskov“ a preto si hneď zvýšili poslanecké a ministerské platy.

Ale:

• ľudia si opasky uťahujú reálne – menej kupujú, šetria na kvalite, obmedzujú výdavky,

• štátny dlh však rastie ďalej.

V roku 2023 bol verejný dlh Slovenska okolo 56–57 % HDP. Dnes sa blíži k 62 % a výhľad je ešte horší. Inými slovami: občan šetrí, štát míňa. A rozdiel nikto presvedčivo nevysvetľuje.

Prečo majú ľudia pocit, že je horšie, aj keď „inflácia klesla“

Pretože:

1. mzdy nestúpli tak rýchlo ako ceny,
2. bežné výdavky (potraviny, bývanie, služby) rastú rýchlejšie než oficiálny priemer,
3. lacnejšie alternatívy miznú – kvalita ide dole, cena hore.

Štatistika môže hovoriť o stabilizácii. Peňaženka hovorí o strate.

Od roku 2023 sa sľub lacnejších potravín nenaplnil. Systematicky sa zhoršuje dostupnosť bežného života. Kým štát rozpráva o konsolidácii, občania ju žijú. A kým dlh rastie, trpezlivosť ľudí sa míňa.