🇫🇷 Paríž

😎 Ideologický zmätok: Prečo EÚ nie je fašistická, ale nebezpečný neomarxistický experiment

V súčasných politických debatách, ako aj na uliciach, sa pojmy ako „fašizmus“ či „nacizmus“ hádžu do pľacu s ľahkosťou, ktorá hraničí s historickou negramotnosťou.

Ak niekto prirovnáva politiku Bruselu alebo progresívnych liberálov k Hitlerovi či Mussolinimu, dopúšťa sa nielen faktickej chyby, ale – povedzme to na rovinu – pôsobí to priam intelektuálne retardovane.

Tieto systémy totiž stoja na úplne opačných póloch vnímania sveta. Ak chceme pochopiť, kam dnešná Európa kráča, musíme sa pozrieť opačným smerom: k marxizmu a jeho moderným „vylepšeným“ verziám.

1. Rozpor v jadre: Národ verzus globálna masa

Základným pilierom fašizmu a národného socializmu (ako už názov napovedá) bol nacionalizmus. Ich cieľom bolo budovanie silného, homogénneho národného štátu, ktorý mal slúžiť - pre blaho vlastného národa.

Dnešný progresívny liberalizmus je antitézou nacionalizmu. Jeho cieľom je:

• Rozklad národnej identity:

Národné štáty sú vnímané ako prekážka progresu.

• Multikulturalizmus:

Snaha nahradiť organickú kultúru umelým mixom bez koreňov.

• Nadnárodné riadenie:

Prenos moci z rúk občanov do rúk nevolených byrokratov v Bruseli.

Zatiaľ čo fašizmus národ uctieval, progresívny liberalizmus ho chce dekonštruovať. To nie je fašizmus – to je klasický internacionalizmus, ktorý bol vždy hlavným vývozným artiklom komunizmu.

2. Od robotníkov ku „kultúrnemu marxizmu“

Keď sa v 20. storočí ukázalo, že robotnícka trieda na Západe nemá záujem o krvavú revolúciu, ľavicoví myslitelia (známi ako Frankfurtská škola) zmenili stratégiu. Vznikol neomarxizmus.

Už nejde o to, kto vlastní fabriku, ale o to, kto ovláda kultúru a myslenie. Dnešná politika EÚ nekopíruje fašistické myšlienky, ale marxistickú schému „utláčateľ vs. utláčaný“:

• V komunizme bol nepriateľom kapitalista.

• V progresivizme je nepriateľom tradičný biely heterosexuálny muž, rodina a národ.

Tento model rozdeľovania spoločnosti na privilegované a znevýhodnené skupiny (identitárna politika) je čistokrvným dedičstvom ľavicových ideológií, ktoré potrebujú konflikt, aby mohli spoločnosť „prevychovať“.

3. Sociálne inžinierstvo a „nový človek“

Komunisti verili, že dokážu vyrobiť „nového socialistického človeka“.

Dnešná EÚ sa pod rúškom progresivizmu pokúša o to isté. Pomocou legislatívy, kvót a mediálneho tlaku sa snaží zmeniť základné spoločenské paradigmy:

• Zrušenie biológie:

Presadzovanie rodovej ideológie na úkor faktov.

• Zelený fanatizmus:

Green Deal nie je len o klíme, ale o kontrole nad spotrebou a životným štýlom jednotlivca – presne ako v plánovanom hospodárstve.

• Cenzúra názorov:

Ak nesúhlasíte, ste označení za „extrémistu“.

Metódy sa zmenili (namiesto gulagov máme „cancel culture“ a mreže väzení), ale podstata umlčiavania oponenta zostala rovnaká.

4. Spojenectvo štátu a korporácií

Úzke prepojenie politických elít a veľkých korporácií. No aj tu je rozdiel. Vo fašizme štát ovládal korporácie pre národné záujmy. V dnešnom systéme globálne korporácie a byrokracia EÚ spolupracujú na likvidácii malých podnikateľov a národnej suverenity.

Je to progresívny korporativizmus, ktorý slúži globálnej elite, nie národu.

Pomenujme veci správne!

To, čo dnes zažívame v Európskej únii pod taktovkou progresívnych liberálov, je liberálny totalitarizmus s neomarxistickými koreňmi.

Je to systém, ktorý neničí len národnú identitu, ale aj samotnú podstatu európskej civilizácie – racionálne myslenie, osobnú zodpovednosť a slobodu slova.
Fašista/Nacista nie je ten čo drží v jednej ruke dúhovú vlajku a v druhej bruselskú smernicu o regulácii všetkého čo dýcha.

😎 Zelený neomarxistický teror. Prečo vám Brusel vyčíta slamku, kým Ázia dusí oceány?

Ak máte pocit, že svet sa zbláznil, keď vás aktivisti a eurokrati obviňujú zo zničenia planéty kvôli plastovému príboru, máte pravdu. Celá „zelená politika“ Európskej únie sa premenila na obludný stroj na peniaze a kontrolu, ktorý operuje s pocitom viny Európana, zatiaľ čo reálna ekologická katastrofa sa deje úplne inde.

Fakty hovoria jasne. Viac ako 90 % plastového odpadu v svetových oceánoch pochádza z 10 riek. Ani jedna z nich nepreteká Európou. Mená ako Jang-c’-ťiang, Indus, Ganga alebo Niger sú skutočnými tepnami znečistenia.

Európa a Severná Amerika dohromady prispievajú k plastovému smogu v oceánoch menej ako jedným percentom (1 %). Ak by sme zajtra v EÚ prestali dýchať, aby sme znížili emisie a odpad, stav svetových vôd sa nezmení ani o milimeter. Sme šikanovaní za chyby, ktoré robí India, Čína a Afrika.

Ekofanaticizmus je novodobý neomarxizmus

Prečo nás teda Brusel dusí reguláciami, ktoré ruinujú náš priemysel a životnú úroveň?

Odpoveď nehľadajte v biológii, ale v politických príručkách neomarxizmu. Zelená politika vykazuje všetky znaky totalitnej ľavicovej ideológie:

• Triedny nepriateľ:

Už to nie je „buržuj“, ale „konzument“. Vy ste ten zlý, kto jazdí autom, kúri plynom a používa plasty.

• Kolektívna vina:

Musíte trpieť za stav planéty, aj keď váš podiel na jej znečistení je štatisticky nulová odchýlka.

• Centrálne plánovanie:

Green Deal nie je nič iné ako bruselská „päťročnica“. Nevolení úradníci od stola diktujú, čo sa smie vyrábať, čo smiete kupovať a akú technológiu musíte používať – bez ohľadu na trh a fyzikálne zákony.

Rovnako ako komunisti sľubovali „raj na zemi“ po zničení kapitalizmu, dnešní progresívni liberáli sľubujú „zelenú utópiu“ po zničení európskeho priemyslu.

Metóda je rovnaká:

1. Vyvolať strach a paniku

klasická propaganda o blížiacom sa konci sveta.

2. Ponúknuť jediné riešenie

vzdanie sa slobody a odovzdanie moci štátu/EÚ.

3. Umlčať kritikov

označiť ich za popieračov klímy alebo nepriateľov pokroku.

Zatiaľ čo my v Európe riešime bizarné zákazy vrchnákov na fľašiach, rozvojový svet stavia uhoľné elektrárne a sype milióny ton odpadu priamo do morí. Naša „zelená cesta“ nie je záchranou prírody, ale dobrovoľnou ekonomickou a kultúrnou samovraždou.

Je načase odmietnuť rolu „globálneho vinníka“. Európa je dnes najčistejším a environmentálne najzodpovednejším kontinentom na svete. Ak chce EÚ skutočne zachrániť oceány, nech prestane šikanovať európskych občanov a nech radšej investuje do odpadového hospodárstva v Manile alebo v Dillí.

Lenže o čistotu vôd tu v skutočnosti nejde. Ide o moc, o prerozdeľovanie bohatstva a o kontrolu nad životom jednotlivca. Je to marxizmus v zelenom.