Britskí nacionalisti demaskovali „hrdinov“ z redakcie searchlightmagazine.com (britský klon českej Antify). Títo udavači sa špecializujú na zverejňovanie súkromia patriotov, aby ich svorka mohla v presile napadnúť. Keď však došlo na priamu konfrontáciu, zakročila polícia.
Práve tí policajti, ktorých ľavičiari častujú nadávkami, im vytvorili bezpečný koridor, aby sa mohli vrátiť k svojej anarchotyranii - kádrovaniu a špehovaniu vlastencov z bezpečnej vzdialenosti.
Please open Telegram to view this post
VIEW IN TELEGRAM
Please open Telegram to view this post
VIEW IN TELEGRAM
😁12
Fanúšikovia Glasgow Rangers vtrhli na ihrisko a pokúsili sa napadnúť ľavicových fanúšikov Celticu FC.
Please open Telegram to view this post
VIEW IN TELEGRAM
Please open Telegram to view this post
VIEW IN TELEGRAM
🔥13❤4👏3
Smrť korzického nacionalistu Yvana Colonnu v roku 2022 vyvolala na francúzskom ostrove vlnu protestov a nepokojov. Colonna, ktorý si odpykával doživotný trest za vraždu francúzskeho prefekta Clauda Érignaca, zomrel po brutálnom útoku spoluväzňa vo väznici v Arles na juhu Francúzska. Udalosť vtedy otvorila citlivú otázku vzťahov medzi Parížom a korzickým nacionalistickým hnutím.
K útoku došlo 2. marca 2022 vo väzenskej posilňovni. Colonnu napadol väzeň Franck Elong Abé, ktorý bol v minulosti odsúdený za terorizmus a považovaný za radikálneho islamistu. Podľa vyšetrovateľov útočník, pôvodom kamerunec, Colonnu fyzicky napadol a pokúsil sa ho udusiť plastovým vreckom. Po útoku bol Colonna v kritickom stave prevezený do nemocnice, kde po niekoľkých týždňoch, 21. marca 2022, zraneniam podľahol.
Okolnosti útoku vyvolali vo Francúzsku aj na Korzike množstvo otázok. Kritici poukazovali na to, že Colonna bol napadnutý väzňom s vysokým bezpečnostným rizikom a že v čase útoku nebol v posilňovni dostatočný dohľad. Francúzske úrady preto začali vyšetrovanie, ktoré malo objasniť, či nedošlo k zlyhaniu väzenskej správy.
Yvan Colonna bol jednou z najznámejších postáv korzického nacionalistického hnutia. V roku 1998 bol zastrelený francúzsky prefekt Claude Érignac, najvyšší predstaviteľ štátu na ostrove a tento atentát šokoval celé Francúzsko a stal sa symbolom napätia medzi francúzskou vládou a radikálnymi korzickými separatistami. Colonna bol obvinený, že bol strelcom, ktorý prefekta zabil. Po atentáte sa niekoľko rokov skrýval v korzických horách, až kým ho v roku 2003 nezadržala francúzska polícia. Následne bol po sérii súdnych procesov odsúdený na doživotie.
Hoci francúzske súdy jeho vinu potvrdili, časť korzickej verejnosti rozsudok nikdy neprijala. Pre mnohých nacionalistov sa Colonna stal symbolom odporu voči Parížu a nespravodlivého súdneho procesu. Dlhoročným predmetom sporov bolo aj to, že francúzske úrady odmietali jeho presun do väzenia na Korzike, čo požadovali miestni politici aj rodina.
Po útoku na Colonnu vypukli na ostrove rozsiahle protesty, najmä v mestách Ajaccio, Bastia a Corte. Demonštrácie sa v niektorých prípadoch zmenili na násilné nepokoje. Mladí nacionalisti útočili na policajné jednotky, hádzali kamene a zápalné fľaše a poškodzovali štátne budovy. Pri stretoch bolo zranených viacero policajtov aj demonštrantov a desiatky ľudí skončili v policajnej cele.
Napätie prinútilo francúzsku vládu reagovať. Minister vnútra Gérald Darmanin po návšteve ostrova oznámil, že Paríž je pripravený diskutovať o väčšej autonómii Korziky, ak o tom bude existovať politická zhoda medzi miestnymi predstaviteľmi.
Smrť Yvana Colonnu tak nebola len tragickou udalosťou vo väzení. Pre mnohých na Korzike sa stala symbolom dlhodobého konfliktu medzi francúzskym štátom a nacionalistickým hnutím, ktorý sa napriek rokom postupného politického upokojovania ostrova stále úplne neskončil.
Please open Telegram to view this post
VIEW IN TELEGRAM
Please open Telegram to view this post
VIEW IN TELEGRAM
👍5❤1
Hoci asociálne verejné vystupovanie Daniela Bombica (alias Dannyho Kollára) nie je predmetom glorifikácie, jeho prípad opätovne otvára otázku účelovosti slovenských „extrémistických“ zákonov.
Legislatíva, ktorej základy položil Štefan Harabin, sa po rokoch ukazuje, a to dnes konečne aj širokej verejnosti, ako nebezpečne vágny nástroj. V praxi dáva sudcom a prokurátorom takmer neobmedzenú moc odsúdiť jednotlivca za výroky, ktoré sú v demokratickej spoločnosti síce kontroverzné, no mali by spadať pod ochranu slobody prejavu.
Príkladom je kriminalizácia viet typu:
„Musíme chrániť existenciu našich ľudí a budúcnosť bielych detí,“
kde sa skutková podstata trestného činu nevyvodzuje z priameho ohrozenia, ale z vágnej interpretácie ideológie.
Slovensko sa tohto právneho paškvilu zrejme tak skoro nezbaví. Existencia celého aparátu prokurátorov a samozvaných znaleckých „expertov“ je totiž priamo závislá od udržiavania nízkej latky dokazovania. Ak by sme sa vrátili k striktnej ochrane slobody slova, museli by orgány činné v trestnom konaní hľadať skutočné dôkazy o násilnej činnosti, namiesto pohodlného stíhania za subjektívne interpretované názory.
Ak sa na problém pozrieme bez politickej korektnosti, narážame na tri zásadné systémové chyby:
1. Vágne definície (Gumové paragrafy)
Zákon definuje extrémistický materiál a prejavy tak široko, že pod ne možno podsunúť takmer akúkoľvek kritiku multikulturalizmu alebo progresívnych politických smerov.
V právnom štáte má byť zákon jasný a predvídateľný (Lex Certa). Súčasný stav však umožňuje tzv. „selektívnu spravodlivosť“, kedy sa rovnaký meter nepoužíva na všetky politické spektrá.
2. Inštitút „Znalca na extrémizmus“
Tento slovenský unikát prenáša rozhodovaciu právomoc zo sudcu na politologického znalca. O vine a treste často nerozhoduje zákon, ale subjektívny posudok človeka, ktorý má určiť, či je nejaký symbol alebo veta „závadná“. Tým sa narúša procesná čistota a právo na spravodlivý proces, pretože ideológia nahrádza exaktné právo.
3. Konflikt s Ústavou SR a judikatúrou ESĽP
• Ústava SR (Čl. 26): Sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené. Cenzúra sa zakazuje.
• Európsky súd pre ľudské práva (ESĽP): Opakovane judikoval, že sloboda prejavu sa vzťahuje aj na informácie a myšlienky, ktoré sú šokujúce, znepokojujúce alebo urážlivé. Slovenská prax však trestá prejavy už v štádiu, kedy nespôsobujú žiadnu reálnu ujmu, čím fakticky zavádza trestnosť za názor (tzv. „Thoughtcrime“).
Súčasné nastavenie legislatívy nevytvára bezpečnejšiu spoločnosť, ale skôr atmosféru strachu a autocenzúry. Ak je systém nastavený tak, že na odsúdenie stačí sémantický rozbor vety bez preukázania úmyslu podnecovať k násiliu, prestáva byť právo nástrojom spravodlivosti a stáva sa nástrojom politického boja.
Please open Telegram to view this post
VIEW IN TELEGRAM
🤡8
V roku 1973 sa vtedajšie hlavné mesto Západného Nemecka, Bonn, stalo dejiskom jednej z najvýraznejších demonštrácií za prepustenie Rudolfa Hessa. Bývalý zástupca Adolfa Hitlera bol v tom čase už viac ako štvrťstoročie jediným väzňom v spojeneckej väznici Spandau v Berlíne. Podujatie odzrkadlovalo hlboké rozdelenie vtedajšej spoločnosti v otázke viny, trestu a politických záujmov studenej vojny.
Protest organizoval Hessov syn Wolf Hess a zišlo sa približne 1 000 účastníkov. Protesty v 70. rokoch, vrátane tých v Bonne, organizovali najmä kruhy napojené na HIAG (pomocná organizácia bývalých členov Waffen-SS) a ich oficiálna rétorika sa sústredila primárne na humanitárne aspekty.
Argumentovali, že držanie vtedy 79-ročného muža v úplnej izolácii a v zlom zdravotnom stave je v rozpore s modernými princípmi ľudských práv a prevyšuje rámec spravodlivej odplaty.
Protestujúci žiadali západonemeckú vládu, aby vyvinula silnejší diplomatický tlak na víťazné mocnosti, ktoré o osude Hessa rozhodovali. Napriek počtu účastníkov a mediálnej pozornosti však demonštrácia nepriniesla žiadny faktický prielom v jeho statuse.
Zatiaľ čo západné mocnosti (USA, Británia, Francúzsko) sa v 70. rokoch začali prikláňať k možnosti Hessovho prepustenia do domáceho liečenia, Sovietsky zväz (ZSSR) každú takúto iniciatívu vetoval. Okrem oficiálnej verzie o "spravodlivom potrestaní nacizmu" existovali pragmatické a politické obavy Moskvy:
• Pakt Ribbentrop-Molotov: Hess bol kľúčovou postavou pri vyjednávaní spojenectva so ZSSR v roku 1939. Moskva sa obávala, že by Hess na slobode mohol verejne potvrdiť existenciu tajných dodatkov o rozdelení Poľska a Pobaltia, čo ZSSR v tom čase kategoricky popieral ako imperialistické klamstvo.
• Misia z roku 1941: Hessov let do Škótska v máji 1941, ktorým chcel dosiahnuť mier s Britániou pred útokom na ZSSR, bol pre Stalina vždy podozrivý. Sovieti sa obávali, že Hess by mohol odhaliť detaily o zákulisných dohodách, ktoré by v čase studenej vojny mohli kompromitovať vzťahy medzi vtedajšími spojencami.
• Symbolika víťazstva: Pre Sovietsky zväz bol Hess "živou trofejou" a symbolom ich podielu na porážke nacizmu. Jeho prepustenie by vnímali ako oslabenie morálneho víťazstva a precedens pre spochybnenie výsledkov Norimberského procesu.
• Vojenská prítomnosť v Berlíne: Správa väznice Spandau rotovala medzi štyrmi mocnosťami. Pre ZSSR to bola jedna z mála legitímnych ciest, ako udržiavať vojenskú prítomnosť a spravodajskú činnosť priamo v Západnom Berlíne.
Protest v Bonne z roku 1973 zostáva historickým svedectvom o tom, ako sa osud jedného jednotlivca stal rukojemníkom globálnej politiky. Kým pre tisícku protestujúcich v Bonne išlo o otázku humanity či revízie minulosti, pre Moskvu bol Hess kľúčom k udržaniu povojnového naratívu a strategických pozícií v rozdelenom Nemecku.
Rudolf Hess bol nakoniec vo väzení Spandau v roku 1987 pravdepodobne zavraždený, čím sa táto kapitola definitívne uzavrela bez toho, aby boli mnohé otázky o jeho misii a vedomostiach zodpovedané.
Please open Telegram to view this post
VIEW IN TELEGRAM
❤7👍4
Pre mnohých Lotyšov nie je nadchádzajúci pondelok len bežným dňom v kalendári. Je to čas, kedy sa národ zastaví, aby si s úctou pripomenul generáciu mužov, ktorí v najtemnejších časoch 20. storočia neváhali nasadiť svoje životy za slobodu a prežitie vlastného národa.
Hlavným posolstvom tohto dňa, ktoré zdieľajú rodiny po celom Lotyšsku, je vďaka za odvahu. Títo muži – naši otcovia, dedovia a pradedovia - sa ocitli pred jasnou voľbou: brániť Lotyšsko pred návratom sovietskeho teroru.
Po skúsenostiach z roku 1940, známeho ako „Hrozný rok“ (Baigais gads), kedy krajina čelila masovým popravám a deportáciám zo strany sovietov, vnímali vojaci Lotyšskej légie boj na fronte ako jedinú šancu, ako ochrániť svoje rodiny a zabrániť opakovaniu krutostí. Bojovali na vlastnej pôde, za vlastných ľudí a s vierou v obnovenie nezávislosti.
Pochod v Rige je predovšetkým o rodinnej kontinuite a národnej hrdosti.
Podujatie sa nesie v znamení pokory. Neuvidíte tu agresiu, ale zástupy ľudí s kyticami červených a bielych kvetov – farieb lotyšskej zástavy.
Účastníci si pripomínajú konkrétne osudy mužov, ktorí riskovali všetko. Spomienka začína spoločnou modlitbou v rigejskom Dóme, čo podčiarkuje hĺbku a úprimnosť tejto tradície.
Cieľom pochodu je Pamätník slobody v srdci Rigy. Toto miesto je pre Lotyšov posvätné – symbolizuje túžbu národa po suverenite. Kladenie kvetov k jeho nohám je symbolickým aktom, ktorým súčasná generácia hovorí: "Nezabudli sme na vašu obeť."
V dnešnej dobe je 16. marec vnímaný ako dôležitý pilier národnej identity. Je to pripomienka toho, že sloboda nie je samozrejmosť a že lotyšský národ dokázal prežiť aj tie najťažšie historické skúšky vďaka odhodlaniu svojich synov.
Pre rodiny, ktoré v pondelok vyjdú do ulíc, je to deň hrdosti. Je to deň, kedy sa s láskou a vďakou spomína na tých, ktorí v mene lásky k vlasti obetovali svoju mladosť a často aj životy.
Please open Telegram to view this post
VIEW IN TELEGRAM
Please open Telegram to view this post
VIEW IN TELEGRAM
❤15
Koniec európskej bezmocnosti: Pravicový blok sa konečne spojil
Európsky parlament zažil v pondelok 9. marca 2026 historický moment. Výbor pre občianske slobody (LIBE) schválil prelomovú reformu nariadenia o návratoch, ktorá konečne prechádza od prázdnych fráz k tvrdým a vynútiteľným faktom. Čo je však dôležitejšie než samotný text, je politické zemetrasenie, ktoré ho sprevádzalo: vznik novej, akcieschopnej pravicovej väčšiny.
Dlhé roky bola európska politika paralyzovaná takzvaným „sanitárnym kordónom“ alebo firewallom, ktorý umelo izoloval pravicové a národné sily od rozhodovania. Pondelkové hlasovanie tento prežitok definitívne pochovalo.
Prvýkrát sa v takto zásadnej otázke spojili:
• EPP (Európska ľudová strana – kresťanskí demokrati/konzervatívci)
• ECR (Európski konzervatívci a reformisti)
• PfE (Patrioti pre Európu)
• ESN (Európa suverénnych národov)
Ukázalo sa, že ak ide o bezpečnosť kontinentu, ideologické hry musia ustúpiť realite. Táto „veľká pravicová koalícia“ vyslala jasný signál: éra nekontrolovaného pohybu a neúčinných deportácií končí.
Nové opatrenia nie sú prejavom krutosti, ale prejavom funkčného štátu a úcty k právu. Ak niekto nemá nárok na azyl, musí kontinent opustiť – a EÚ teraz prvýkrát získava skutočné páky, ako to dosiahnuť:
• Ekonomický tlak na nespolupracujúce štáty:
Ak krajina pôvodu odmieta prijať svojich občanov späť, EÚ proti nej nasadí obchodné sankcie a obmedzenia víz. Je to férový prístup „niečo za niečo“, ktorý nahrádza doterajšiu jednostrannú ústretovosť.
• Koniec klamstvám o veku:
Zavedenie DNA testov na určenie veku je logickým krokom proti zneužívaniu systému. Zabraňuje dospelým mužom bez dokladov čerpať výhody určené pre maloletých.
• Bezpečnosť na prvom mieste:
Doživotné zákazy vstupu pre osoby, ktoré predstavujú bezpečnostnú hrozbu, sú jediným logickým riešením, ako zabrániť recidíve a chrániť európske ulice.
• Mobilné telefóny ako dôkaz:
Preverovanie dát z telefónov na zistenie skutočného pôvodu migranta ukončí hru na „stratené pasy“ a neidentifikovateľné osoby.
Kritici a progresívne kruhy sa nepochybne pokúsia toto rozhodnutie v pléne alebo v Komisii sabotovať. Avšak politický kapitál, ktorý táto nová pravicová väčšina získala, je už teraz príliš veľký na to, aby sa dal ignorovať.
Schválenie týchto pravidiel znamená, že EÚ prestáva byť pasívnym prijímateľom migračných tlakov a začína sa správať ako suverénny hráč, ktorý si stráži svoje hranice.
Tento posun je víťazstvom zdravého rozumu. Je to krok k Európe, kde pravidlá musia začať platiť pre každého a kde bezpečnosť vlastných občanov by nemals byť sekundárna voči politickej korektnosti.
Hoci nás toto hlasovanie posúva o dôležitý krok vpred, nesmieme zaspať na vavrínoch. Európa dnes viac než kedykoľvek predtým potrebuje razantnú a nekompromisnú politiku, ktorá sa nezastaví len pri sprísnení administratívy.
Ak chceme reálne predísť nezvratným demografickým zmenám a hrozbe výmeny obyvateľstva, procesy reemigrácie musia nabrať na obrátkach okamžite. Čas pracuje proti nám a len odvážne kroky smerujúce k obnove pôvodnej identity a bezpečnosti nášho kontinentu dokážu zvrátiť doterajší negatívny trend. Polovičaté gestá už nestačia – potrebujeme systém, ktorý uprednostní prežitie vlastnej kultúry a hodnôt bez zbytočných ohľadov a politickej slabosti.
Európsky parlament zažil v pondelok 9. marca 2026 historický moment. Výbor pre občianske slobody (LIBE) schválil prelomovú reformu nariadenia o návratoch, ktorá konečne prechádza od prázdnych fráz k tvrdým a vynútiteľným faktom. Čo je však dôležitejšie než samotný text, je politické zemetrasenie, ktoré ho sprevádzalo: vznik novej, akcieschopnej pravicovej väčšiny.
Dlhé roky bola európska politika paralyzovaná takzvaným „sanitárnym kordónom“ alebo firewallom, ktorý umelo izoloval pravicové a národné sily od rozhodovania. Pondelkové hlasovanie tento prežitok definitívne pochovalo.
Prvýkrát sa v takto zásadnej otázke spojili:
• EPP (Európska ľudová strana – kresťanskí demokrati/konzervatívci)
• ECR (Európski konzervatívci a reformisti)
• PfE (Patrioti pre Európu)
• ESN (Európa suverénnych národov)
Ukázalo sa, že ak ide o bezpečnosť kontinentu, ideologické hry musia ustúpiť realite. Táto „veľká pravicová koalícia“ vyslala jasný signál: éra nekontrolovaného pohybu a neúčinných deportácií končí.
Nové opatrenia nie sú prejavom krutosti, ale prejavom funkčného štátu a úcty k právu. Ak niekto nemá nárok na azyl, musí kontinent opustiť – a EÚ teraz prvýkrát získava skutočné páky, ako to dosiahnuť:
• Ekonomický tlak na nespolupracujúce štáty:
Ak krajina pôvodu odmieta prijať svojich občanov späť, EÚ proti nej nasadí obchodné sankcie a obmedzenia víz. Je to férový prístup „niečo za niečo“, ktorý nahrádza doterajšiu jednostrannú ústretovosť.
• Koniec klamstvám o veku:
Zavedenie DNA testov na určenie veku je logickým krokom proti zneužívaniu systému. Zabraňuje dospelým mužom bez dokladov čerpať výhody určené pre maloletých.
• Bezpečnosť na prvom mieste:
Doživotné zákazy vstupu pre osoby, ktoré predstavujú bezpečnostnú hrozbu, sú jediným logickým riešením, ako zabrániť recidíve a chrániť európske ulice.
• Mobilné telefóny ako dôkaz:
Preverovanie dát z telefónov na zistenie skutočného pôvodu migranta ukončí hru na „stratené pasy“ a neidentifikovateľné osoby.
Kritici a progresívne kruhy sa nepochybne pokúsia toto rozhodnutie v pléne alebo v Komisii sabotovať. Avšak politický kapitál, ktorý táto nová pravicová väčšina získala, je už teraz príliš veľký na to, aby sa dal ignorovať.
Schválenie týchto pravidiel znamená, že EÚ prestáva byť pasívnym prijímateľom migračných tlakov a začína sa správať ako suverénny hráč, ktorý si stráži svoje hranice.
Tento posun je víťazstvom zdravého rozumu. Je to krok k Európe, kde pravidlá musia začať platiť pre každého a kde bezpečnosť vlastných občanov by nemals byť sekundárna voči politickej korektnosti.
Hoci nás toto hlasovanie posúva o dôležitý krok vpred, nesmieme zaspať na vavrínoch. Európa dnes viac než kedykoľvek predtým potrebuje razantnú a nekompromisnú politiku, ktorá sa nezastaví len pri sprísnení administratívy.
Ak chceme reálne predísť nezvratným demografickým zmenám a hrozbe výmeny obyvateľstva, procesy reemigrácie musia nabrať na obrátkach okamžite. Čas pracuje proti nám a len odvážne kroky smerujúce k obnove pôvodnej identity a bezpečnosti nášho kontinentu dokážu zvrátiť doterajší negatívny trend. Polovičaté gestá už nestačia – potrebujeme systém, ktorý uprednostní prežitie vlastnej kultúry a hodnôt bez zbytočných ohľadov a politickej slabosti.
👍10😁5👏2
Francúzsko sa rok pred prezidentskými voľbami (2027) nachádza v najväčšej politickej a spoločenskej kríze za posledné desaťročia. Aktuálne prieskumy verejnej mienky a narastajúce násilie v uliciach naznačujú, že krajina smeruje k bezprecedentnému stretu, ktorý môže ohroziť samotný priebeh volebného procesu.
Podľa marcových prieskumov dominuje prvému kolu Jordan Bardella (RN) so ziskom 36 %. Bardellov úspech je postavený na dvoch pilieroch, ktoré však polarizujú tradičné nacionalistické krídlo:
• Proizraelský obrat: Bardella definitívne potvrdil líniu strany ako „štítu proti antisemitizmu“. Jeho otvorená podpora Izraela a boj proti radikálnemu islamizmu mu priniesli hlasy stredovej pravice a časti židovskej komunity, no zároveň vytvorili vákuum na autentickom nacionalistickom fronte.
• Absencia kandidáta pre pravých nacionalistov: Kritici z radov národovcov vyčítajú Bardellovi prílišný pragmatizmus a snahu o systémovú prijateľnosť. Momentálne sa zdá, že tradiční nacionalisti nemajú v hre silného kandidáta, ktorý by reprezentoval ich záujmy bez kompromisov, keďže hnutie Reconquête sa po vnútorných sporoch výrazne oslabilo.
Na druhej strane spektra sa Jean-Luc Mélenchon (LFI) drží na úrovni 13 %, no jeho kampaň je paralyzovaná krvavým incidentom z februára 2026.
Smrť 23-ročného aktivistu v Lyone, ktorého dobili členovia antifašistickej skupiny Jeune Garde, šokovala krajinu. Keďže táto skupina má väzby na Mélenchonovu politickú platformu, líder ľavice čelí obvineniam z nepriamej zodpovednosti za radikalizáciu ľavice.
Mélenchonovo odmietanie jasne odsúdiť násilné metódy Antify nahráva Bardellovi, ktorý seba samého štylizuje do pozície jediného garanta poriadku proti „červenej hrozbe“.
Atmosféra v krajine je natoľko napätá, že francúzske elity otvorene hovoria o scenári, v ktorom by masové nepokoje a generálne štrajky mohli znemožniť konanie druhého kola volieb.
Francúzsko je momentálne rozdelené na dva nezmieriteľné tábory: jeden volajúci po tvrdej ruke a druhý pripravený „zablokovať všetko“, aby zabránil Bardellovi vstúpiť do Elyzejského paláca.
Please open Telegram to view this post
VIEW IN TELEGRAM
🔥10❤2