‼️ Nebuď neviditeľný – buď neprehliadnuteľný.

👉 Samolepky sú pre vás k dispozícii.
Minimálny odber je 50 ks za 5 €, pričom si môžete vybrať motívy podľa vlastného výberu (10 motívov x 5 kusov, 25 kusov x 2 motívy, atď .…)

📭 E-mail: abcaktivita@proton.me

🇫🇷 🤍 François Duprat - mozog francúzskeho nacionalizmu 60. a 70. rokov.

Vyštudoval históriu a pôsobil ako učiteľ, čo ovplyvnilo jeho prístup k politike – kládol dôraz na dokumentáciu, propagandu a historický revizionizmus.

V roku 1972 bol jedným z kľúčových spoluzakladateľov Front National (FN). Kým Jean-Marie Le Pen bol tvárou strany, Duprat bol jej "mozgom" a organizátorom.

Presadzoval tzv. revolučný nacionalizmus. Snažil sa spojiť nacionalistické myšlienky s radikálnou sociálnou rétorikou, aby oslovil robotnícku triedu.

Viedol časopisy ako Cahiers d'histoire européenne a Revue d'histoire du fascisme. Bol známym revizionistom holokaustu a jedným z prvých, ktorí vo Francúzsku distribuovali revizionistickú literatúru (napr. diela Richarda Verralla).

18. marca 1978 došlo k útoku na jeho osobu pred legislatívnymi voľbami, keď Duprat so svojou manželkou Jeanine sadal do auta (Citroën GS) v obci Saint-Wandrille-Rançon. Pod sedadlom vodiča bola umiestnená magnetická nálož, ktorá bola odpálená na diaľku. Duprat zomrel na mieste, jeho manželka prežila, no prišla o obe nohy.

V čase smrti mal len 37 rokov. Jeho vražda je považovaná za prvý politický atentát na popredného pravicového politika vo Francúzsku od konca druhej svetovej vojny.

Vražda Françoisa Duprata nebola nikdy oficiálne objasnená a nikto nebol odsúdený. Existuje však niekoľko hlavných vyšetrovacích verzií a teórií.

K atentátu sa prostredníctvom telefonátov do redakcií prihlásili dve organizácie: "Commando du souvenir" (Komando spomienky) a "Groupe juif révolutionnaire" (Revolučná židovská skupina). Motívom mala byť pomsta za jeho revizionistické texty a distribúciu brožúry Zomrelo skutočne šesť miliónov?.

Niektoré teórie naznačujú, že za útokom mohli stáť zložky napojené na vtedajšiu štátnu moc, ktoré chceli pred voľbami destabilizovať radikálnu pravicu alebo eliminovať vplyvného ideológa.

Vyšetrovanie bolo definitívne zastavené v roku 1982 pre nedostatok dôkazov. Jean-Marie Le Pen si pamiatku Duprata pripomínal každoročne návštevou jeho hrobu, čo udržiavalo jeho kult v rámci pôvodného Front National.

Výchova mladého aktivistu sa nezaobíde bez krstu ohňom v priamom strete s nepriateľom. Ochota nasadiť vlastný život za ideály je jediným skutočným meradlom hodnoty človeka a úprimnosti jeho oddanosti.

🇱🇻 V reportáži z pochodu ku Dňu legionárov v Rige sa objavil záber na pásku s označením NS Gemer 😉.

💸 Braňo Závodský nás asi číta 😉

Presne o tomto sme písali tu 👈

🗡 Fašizmus

Kniha Fašizmus významného českého právneho historika, profesora Karlovej univerzity a taktiež politika Jana Kaprasa, ktorá vyšla v roku 1936, nás obšírne zoznamuje s talianskym fašizmom a jeho poprednou postavou, Benitom Mussolinim.

Autor sa vo svojom pokuse o analýzu fašizmu a jeho vodcu pokúsil zachytiť nacionalistickú ideológiu v jej nastupujúcej fáze, do istej miery nateraz bezkonfliktnú a z pohľadu stúpencov perspektívnu, bez toho, aby ako historik predbiehal neskorší vývoj.

V týchto súvislostiach knihe dominuje postava Benita Mussoliniho, a to od počiatkov jeho kariéry až po rok 1936, kedy je kniha ukončená.

Kaprasov Fašizmus rozhodne stojí za prečítanie ako autorská interpretácia dokumentu a bohatého faktografického materiálu, aj ako dôležité svedectvo o začiatku jednej historickej epochy.

Kniha vychádza 31.3.2026 a môžete si ju objednať tu 👈

📚 Dvojaký meter spravodlivosti: Prečo je kosák a kladivo „retro“ a hákový kríž zločin?

Minuloročný verdikt trojročnej podmienky a vysokého peňažného trestu u Obvodného súdu pre Prahu 5 v kauze vydavateľstva Naše vojsko, ktorý zatiaľ nie je právoplatný, opäť ukázal hlbokú krízu právneho štátu v našich končinách. Tento proces je ukážkovým príkladom toho, ako sa súdy namiesto reálnej spravodlivosti uchyľujú k trestaniu za „estetiku“. Ak je predaj predmetov s podobizňou historických postáv Tretej ríše hrdelným zločinom, prečo tie isté súdy a orgány činné v trestnom konaní ostávajú slepé pri verejnej glorifikácii komunizmu?

Prečo beztrestne nájdeme na každom druhom vianočnom trhu alebo v „retro“ obchodoch tričká s masovým vrahom Che Guevarom? Prečo sa v centre Bratislavy či Prahy bežne predávajú sovietske ušianky s červenou hviezdou, symbolom režimu, ktorý má na svedomí milióny mŕtvych a desaťročia okupácie našich vlastných krajín?

Súd argumentuje, že predaj hrnčekov s Hitlerom či Heydrichom nie je zberateľstvo, ale cielený biznis zameraný na neonacistov. Paradoxne však ignoruje elementárny trhový fakt: dopyt určuje ponuku. Postavy Tretej ríše fascinujú historikov, zberateľov aj laickú verejnosť nie nevyhnutne z ideologických dôvodov, ale kvôli ich úlohe v najväčšom konflikte dejín.

Na Slovensku tento dvojaký meter reprezentuje proces s Mariánom Magátom. Bez ohľadu na to, aké kontroverzné sú jeho názory na holokaust či históriu, jeho uväznenie a trestné stíhanie za „extrémizmus“ vyvoláva otázky o slobode slova a vedeckého bádania.

Kým spochybňovanie nacistických zločinov je lístkom do väzenia, velebenie Stalina – architekta hladomorov a gulagov – sa v akademických či politických kruhoch často prechádza mlčaním alebo sa označuje za „alternatívny pohľad na dejiny“.

Sme svedkami fascinujúcej politickej schizofrénie. Predstavitelia súčasnej moci, na čele s Róbertom Ficom a Róbertom Kaliňákom, dlhodobo a hlasno kritizujú, že súdy postihujú ľudí za „názor“. Oháňajú sa slobodou slova, keď ide o kontroverzné výroky o ochrane bielych ľudí alebo o kritiku liberálnej agendy. Avšak, tu prichádza ten zásadný zlom: Majú v rukách všetku moc, aby pochybné, gumové a dieravé zákony o extrémizme zmenili, no nerobia to.

Súčasná vládna garnitúra má momentálne najlepšiu príležitosť v dejinách očistiť trestný zákon od paragrafov, ktoré umožňujú kriminalizovať historický výskum, zberateľstvo či nepohodlné politické postoje (ako v medializovanom prípade Mariána Magáta). Namiesto systémovej zmeny však vidíme len rétorické cvičenia.

Kritizujú rozsudky, ale ponechávajú nástroje, ktoré ich umožňujú.

Hovoria o slobode, ale udržiavajú legislatívu, ktorá dusí diskusiu.

Je pokrytecké sťažovať sa na „politické procesy“, ak politik v pozícii zákonodarcu vedome udržiava legislatívny stav, kde je hranica medzi zberateľstvom a trestným činom určená len subjektívnym pocitom sudcu alebo politickou objednávkou.

Kritériom viny by malo byť reálne podnecovanie k násiliu, nie predaj keramiky s potlačou. Ak hrnček s tvárou diktátora dokáže ohroziť základy demokracie, potom je táto demokracia postavená na veľmi vratkých základoch.

Jedna ideológia je démonizovaná až do úrovne trestania za obrázok na tričku, zatiaľ čo druhá je normalizovaná ako neškodná nostalgia. Tento „dvojaký meter“ nielenže dehonestuje obete komunistických režimov, ale robí z justície nástroj politického aktivizmu.

Pokiaľ nenecháme históriu historikom a obchod obchodníkom, budeme svedkami ďalších procesov, ktoré viac než spravodlivosť pripomínajú inkvizičné ťaženie proti „nesprávnym“ názorom a symbolom.

✡️V USA (alebo po slovensky SŠA 😀) sa na čerpacích staniciach objavujú nálepky s vyobrazením Žida ukazujúceho na displej s cenou benzínu a nápisom: „Židia to urobili!“

Ide o priamu a radikálnejšiu paródiu na známy virálny trend spred pár rokov, keď Američania na pumpy lepili fotky Joea Bidena s textom „I did that!“ (Ja som to urobil). Zatiaľ čo pôvodné nálepky mierili na domácu politiku, tieto nové sú reakciou na pretrvávajúci konflikt s Iránom a stúpajúce ceny pohonných látok

🇧🇷 Keď forma umlčí obsah

Brazílska politická scéna v marci 2026 zažila moment, ktorý dokonale ilustruje súčasnú krízu verejného dialógu. Poslankyňa Fabiana Bolsonaro sa rozhodla pre radikálnu vizuálnu metaforu – použitie tmavého mejkapu na ilustráciu svojho postoja k transrodovej identite.

Poslankyňa vyhlásila, že tak ako ju čierny mejkap nerobí černoškou a nedáva jej právo hovoriť v mene černochov, tak ani tranzícia podľa nej nerobí z transrodových žien biologické ženy.

Reagovala tým najmä na zvolenie transrodovej poslankyne Eriky Hilton za predsedníčku Komisie pre ženy v brazílskej Poslaneckej snemovni.

Jej konanie vyvolalo v Brazílii vlnu kritiky. Viacerí poslanci podali podnety na etickú komisiu a žiadali zbavenie jej mandátu. Prípadom sa začali zaoberať aj právne orgány kvôli podozreniu z rasizmu a diskriminácie.

Nastal hnev preto, že jej metafora bola nepresná, alebo preto, že bola až príliš nepríjemne trefná?

Najjednoduchším spôsobom, ako poraziť protivníka v diskusii, je urobiť z neho morálneho vyvrheľa. Kritici poslankyne okamžite siahli po karte „rasizmu“, čím efektívne zastavili akúkoľvek debatu o jej pôvodnom argumente. Tým, že sa diskusia zúžila na použitie mejkapu, sa jej oponenti vyhli povinnosti odpovedať na fundamentálnu otázku:

„Ak vonkajšia zmena vizuálu nemení biologickú realitu v jednom prípade (rasa), prečo by mala v druhom (pohlavie)?“

Kritika sa tak nestala nástrojom hľadania pravdy, ale nástrojom umlčania. Namiesto logického rozkladu jej analógie sme videli len súťaž v tom, kto vyjadrí väčšie morálne rozhorčenie.

Najalarmujúcejším prvkom reakcie kritikov je volanie po trestnom stíhaní. V momente, keď sa metafora v politickom prejave začne riešiť cez trestný zákonník, končí sloboda. Ak kritici nedokážu poraziť argument argumentom a musia si pomáhať políciou, fakticky tým priznávajú, že ich vlastná ideológia stojí na vratkých základoch, ktoré neunesú priamu konfrontáciu.

Je legitímne považovať formu, ktorú si poslankyňa zvolila, za nevkusnú alebo kontraproduktívnu. Avšak hysterická reakcia jej odporcov svedčí o niečom inom: o neschopnosti (alebo neochote) čeliť logickej podstate jej otázky. Pokiaľ budeme trestať ľudí za to, že poukazujú na logické trhliny v spoločenských trendoch – hoci aj provokatívnym spôsobom – nepodporujeme toleranciu, ale budujeme kultúru strachu a intelektuálnej lenivosti.

🇩🇰 Návrat národných konzervatívcov

Predčasné voľby v Dánsku (marec 2026), vyvolané krízou okolo suverenity Grónska, priniesli zásadné presuny síl. Hoci tradičné stredopravé a stredoľavé bloky zostávajú dominantné, skutočným víťazom z pohľadu dynamiky sa stala Dánska ľudová strana (DF).

Po rokoch úpadku, kedy sa zdalo, že strana smeruje k politickej irelevancii, zaznamenala DF pod vedením Mortena Messerschmidta masívny nárast. Zo slabých 5 mandátov v roku 2022 sa strana odrazila na 16 mandátov.
Kľúčom k tomuto úspechu bola platforma postavená na dvoch pilieroch:

1. Reemigrácia: Presadzovanie aktívneho návratu migrantov (najmä z moslimských krajín) do krajín pôvodu, ak pominuli dôvody na azyl.

2. Kritika nákladov migrácie: Argumentácia „negatívnou bilanciou“, podľa ktorej nekontrolovaná imigrácia nadmerne zaťažuje dánsky sociálny štát a ohrozuje kultúrnu kohéziu.

Hoci Sociálni demokrati premiérky Mette Frederiksenovej zostali s 38 mandátmi najsilnejšou stranou, zaznamenali svoj najhorší historický výsledok za viac ako storočie. Tento prepad naznačuje, že voliči, ktorí požadujú prísnu migračnú líniu, sa vracajú k pôvodným pravicovým stranám namiesto toho, aby volili „ľavicu“.

Výsledky volieb 2026 potvrdzujú unikátny dánsky fenomén: téma obmedzovania imigrácie už nie je otázkou pravice alebo ľavice, ale národným konsenzom. Dánska ľudová strana (DF) stavia na „blahobytnom šovinizme“ a tvrdí, že udržateľnosť sociálneho štátu je podmienená reemigráciou a elimináciou nákladov na neintegrované komunity, Green Left vidí cestu v radikálnej zelenej transformácii a inklúzii. Tento ideový stret nie je len o migrácii, ale o fundamentálnom spore o zdroje – jedna strana chce dánsky blahobyt chrániť uzatváraním hraníc pred cudzou kultúrou, druhá jeho prežitie podmieňuje systémovou zmenou ekonomiky a globálnou klimatickou solidaritou.