💸 Realita Slovenska: plat bežného občana vs. politika

Zatiaľ čo priemerný Slovák bojuje s narastajúcimi odvodmi a cenami, politické špičky sa vynašli. Formálne si síce v rámci "solidarity" zmrazili platy a zvýšili dane, no realita ich peňaženiek zostáva vďaka šikovne nastavenému systému náhrad nedotknutá.

Podľa údajov Štatistického úradu SR je odhadovaná priemerná mzda na Slovensku pre rok 2026 približne 1 777 €.

Pozrime sa, čo to znamená pre zamestnávateľa a čo z toho reálne uvidí bežný zamestnanec.

• Hrubá mzda: 1 777 €

• Celková cena práce (Superhrubá mzda): 2 402,50 €
• To je suma, ktorú musí firma vyrobiť, aby vás zaplatila.
• Odvody zamestnanca (zvýšené ZP na 5 %): 255,88 €
• Daň z príjmu (19 %): 227,33 €

• Čistá mzda na účet: 1 293,79 €

Štát si z vašej celkovej ceny práce zoberie 46,1 %. Domov si nesiete len o niečo viac ako polovicu toho, čo ste skutočne zarobili.

Poslanci majú základný plat naviazaný na priemernú mzdu (3-násobok), ale pre rok 2026 ho pod tlakom konsolidácie zmrazili na úrovni roka 2025. Paradoxne však profitujú z náhrad.

• Základný plat (hrubý): cca 3 886 €

• Paušálne náhrady (nezdanené): cca 2 500 € (pre mimobratislavských). Sú to peniaze na stravu, ubytovanie či cestovanie (podľa toho, či je poslanec z Bratislavy alebo z iného kraja). Tieto náhrady sú úplne oslobodené od daní a odvodov.
Ak poslanec dostane napr. 2 500 € ako náhradu, týchto 2 500 € mu príde "v čistom" bez toho, aby z nich štát videl cent. Bežný zamestnanec má diéty prísne limitované zákonom; politik ich má paušálne a vysoké.

• Osobitná daň pre politikov: 19 % + 10 % (solidárna prirážka)

• Efektívne zdanenie: Hoci platia vyššiu percentuálnu daň zo základu, ich paušálne náhrady nepodliehajú žiadnym odvodom ani daniam.

• Čistý príjem: cca 5 100 – 5 400 € (v závislosti od regiónu)

U premiéra je situácia ešte výraznejšia. Po úprave v roku 2024 a následnej konsolidácii v 2026 je jeho príjem zložený z vysokého základu a funkčných príplatkov.

• Celkový mesačný príjem (odhad): cca 11 000 – 11 500 €

• Zloženie: Základný plat + funkčný príplatok + masívne paušálne náhrady.

• Čistý príjem: cca 10 400 €

Kým priemerný Slovák odovzdá štátu 46 % svojej hodnoty, u premiéra je to vďaka štruktúre jeho príjmu dramaticky menej. Keďže obrovská časť jeho príjmu tvoria práve nezdanené náhrady a funkčné príplatky, jeho „efektívne zdanenie“ je oveľa nižšie než u človeka za pásom alebo v kancelárii. Čím je politik vyššie, tým menšie percento zo svojho celkového balíka peňazí odovzdáva späť do spoločnej kasy.

Kým politici nebudú zdaňovať svoje náhrady rovnako ako vy svoju prácu, nikdy nebudú mať motiváciu šetriť. Pre nich sú dane len čísla v tabuľke, pre vás je to polovica vášho života, ktorú predávate štátu za služby, ktoré často nedostávate.

Tento bludný kruh sa nepretrhne, kým "tí hore" nebudú jesť z toho istého stola ako "tí dole".

🇱🇻 16. marec Deň legionárov (Leģionāru piemiņas diena)

Spomienky na lotyšskú légiu Waffen SS, ktorá bránila svoju krajinu pred sovietskymi hordami.

Lotyšské ženy ďakujú veteránovi SS Edgarovi Vēverisovi, ktorý má úctihodných 102 rokov.

Pre Lotyšov nie je len veteránom, ale živým symbolom kontinuity národa, ktorý odmietol skloniť hlavu pred okupáciou.

Po násilnej anexii Lotyšska Sovietskym zväzom v júni 1940 nasledoval rok nepredstaviteľného teroru:

• Masové deportácie: Počas jedinej noci (14. júna 1941) Sovieti odvliekli do gulagov na Sibíri viac ako 15 000 ľudí vrátane žien, detí a starcov.

• Likvidácia elity: Tisíce dôstojníkov, politikov, učiteľov a kňazov boli popravené alebo zmizli v pivniciach väzníc NKVD.

• Zničenie nezávislosti: Lotyšsko bolo v priebehu pár mesiacov obraté o majetky, slobodu a základné ľudské práva.

Práve táto brutálna skúsenosť spôsobila, že keď v roku 1941 vytlačili Nemci Červenú armádu z Pobaltia, mnohí Lotyši ich vnímali ako menšie zlo, ktorý im umožnia pomstiť sa za spáchané zverstvá a zabrániť návratu boľševikov.

Dnešné prejavy vďaky od lotyšských žien a mladých ľudí adresované Edgarovi Vēverisovi sú uznaním tejto obety. Pre Lotyšsko zostáva hrdinom, ktorý v čase, keď jeho krajine hrozil úplný zánik, stál v prvej línii obrany svojho domova.

🇫🇷 Pierre Drieu la Rochelle: Intelektuál, ktorý neodprosoval

Bol jeden z najvýznamnejších predstaviteľov francúzskeho intelektuálneho fašizmu. Bojoval v prvej svetovej vojne, čo hlboko poznačilo jeho vnímanie sveta. Veril v úpadok vtedajšej civilizácie a hľadal silu, ktorá by Európu zjednotila a omladila.

Sklamal sa v liberalizme aj komunizme. Fašizmus preňho nebol len politickým smerom, ale skôr estetickým a spirituálnym hnutím, ktoré malo vyviesť Európu z dekadencie.

Počas okupácie Paríža redigoval prestížny časopis Nouvelle Revue Française. Veril, že spolupráca s Nemeckom je jedinou cestou k vytvoreniu novej, zjednotenej Európy.

Vnímal sa ako Európan, ktorý sa snažil zachrániť kontinent pred tým, čo považoval za istý zánik pod vplyvom Ameriky a Sovietskeho zväzu. Odmietal malicherný nacionalizmus a sníval o európskom celku, ktorý by bol schopný konkurovať nastupujúcim superveľmociam.

Pred súdom nestál ako zločinec prosiaci o milosť, ale ako aristokrat ducha, ktorý sa zodpovedá dejinám.

Nepriznávam sa k vine; som presvedčený, že som konal tak, ako mal konať intelektuál a človek – ako Francúz i Európan. V tejto chvíli sa nezodpovedám vám, ale – zo svojho postavenia – Francúzsku, Európe a samotnému človeku.

Drieu veril, že ak sa niekto podujme myslieť a viesť, musí byť pripravený za svoje myšlienky zaplatiť najvyššiu cenu.

Jeho rozhodnutie vziať si život v marci 1945 nebolo aktom zbabelosti, ale posledným potvrdením jeho hrdosti. Odmietol nechať o svojom osude rozhodnúť víťazov. Tým, že si život vzal sám, demonštroval, že zostáva pánom svojho príbehu až do úplného konca.

‼️ Nebuď neviditeľný – buď neprehliadnuteľný.

👉 Samolepky sú pre vás k dispozícii.
Minimálny odber je 50 ks za 5 €, pričom si môžete vybrať motívy podľa vlastného výberu (10 motívov x 5 kusov, 25 kusov x 2 motívy, atď .…)

📭 E-mail: abcaktivita@proton.me

🇫🇷 🤍 François Duprat - mozog francúzskeho nacionalizmu 60. a 70. rokov.

Vyštudoval históriu a pôsobil ako učiteľ, čo ovplyvnilo jeho prístup k politike – kládol dôraz na dokumentáciu, propagandu a historický revizionizmus.

V roku 1972 bol jedným z kľúčových spoluzakladateľov Front National (FN). Kým Jean-Marie Le Pen bol tvárou strany, Duprat bol jej "mozgom" a organizátorom.

Presadzoval tzv. revolučný nacionalizmus. Snažil sa spojiť nacionalistické myšlienky s radikálnou sociálnou rétorikou, aby oslovil robotnícku triedu.

Viedol časopisy ako Cahiers d'histoire européenne a Revue d'histoire du fascisme. Bol známym revizionistom holokaustu a jedným z prvých, ktorí vo Francúzsku distribuovali revizionistickú literatúru (napr. diela Richarda Verralla).

18. marca 1978 došlo k útoku na jeho osobu pred legislatívnymi voľbami, keď Duprat so svojou manželkou Jeanine sadal do auta (Citroën GS) v obci Saint-Wandrille-Rançon. Pod sedadlom vodiča bola umiestnená magnetická nálož, ktorá bola odpálená na diaľku. Duprat zomrel na mieste, jeho manželka prežila, no prišla o obe nohy.

V čase smrti mal len 37 rokov. Jeho vražda je považovaná za prvý politický atentát na popredného pravicového politika vo Francúzsku od konca druhej svetovej vojny.

Vražda Françoisa Duprata nebola nikdy oficiálne objasnená a nikto nebol odsúdený. Existuje však niekoľko hlavných vyšetrovacích verzií a teórií.

K atentátu sa prostredníctvom telefonátov do redakcií prihlásili dve organizácie: "Commando du souvenir" (Komando spomienky) a "Groupe juif révolutionnaire" (Revolučná židovská skupina). Motívom mala byť pomsta za jeho revizionistické texty a distribúciu brožúry Zomrelo skutočne šesť miliónov?.

Niektoré teórie naznačujú, že za útokom mohli stáť zložky napojené na vtedajšiu štátnu moc, ktoré chceli pred voľbami destabilizovať radikálnu pravicu alebo eliminovať vplyvného ideológa.

Vyšetrovanie bolo definitívne zastavené v roku 1982 pre nedostatok dôkazov. Jean-Marie Le Pen si pamiatku Duprata pripomínal každoročne návštevou jeho hrobu, čo udržiavalo jeho kult v rámci pôvodného Front National.

Výchova mladého aktivistu sa nezaobíde bez krstu ohňom v priamom strete s nepriateľom. Ochota nasadiť vlastný život za ideály je jediným skutočným meradlom hodnoty človeka a úprimnosti jeho oddanosti.

🇱🇻 V reportáži z pochodu ku Dňu legionárov v Rige sa objavil záber na pásku s označením NS Gemer 😉.

💸 Braňo Závodský nás asi číta 😉

Presne o tomto sme písali tu 👈

🗡 Fašizmus

Kniha Fašizmus významného českého právneho historika, profesora Karlovej univerzity a taktiež politika Jana Kaprasa, ktorá vyšla v roku 1936, nás obšírne zoznamuje s talianskym fašizmom a jeho poprednou postavou, Benitom Mussolinim.

Autor sa vo svojom pokuse o analýzu fašizmu a jeho vodcu pokúsil zachytiť nacionalistickú ideológiu v jej nastupujúcej fáze, do istej miery nateraz bezkonfliktnú a z pohľadu stúpencov perspektívnu, bez toho, aby ako historik predbiehal neskorší vývoj.

V týchto súvislostiach knihe dominuje postava Benita Mussoliniho, a to od počiatkov jeho kariéry až po rok 1936, kedy je kniha ukončená.

Kaprasov Fašizmus rozhodne stojí za prečítanie ako autorská interpretácia dokumentu a bohatého faktografického materiálu, aj ako dôležité svedectvo o začiatku jednej historickej epochy.

Kniha vychádza 31.3.2026 a môžete si ju objednať tu 👈

📚 Dvojaký meter spravodlivosti: Prečo je kosák a kladivo „retro“ a hákový kríž zločin?

Minuloročný verdikt trojročnej podmienky a vysokého peňažného trestu u Obvodného súdu pre Prahu 5 v kauze vydavateľstva Naše vojsko, ktorý zatiaľ nie je právoplatný, opäť ukázal hlbokú krízu právneho štátu v našich končinách. Tento proces je ukážkovým príkladom toho, ako sa súdy namiesto reálnej spravodlivosti uchyľujú k trestaniu za „estetiku“. Ak je predaj predmetov s podobizňou historických postáv Tretej ríše hrdelným zločinom, prečo tie isté súdy a orgány činné v trestnom konaní ostávajú slepé pri verejnej glorifikácii komunizmu?

Prečo beztrestne nájdeme na každom druhom vianočnom trhu alebo v „retro“ obchodoch tričká s masovým vrahom Che Guevarom? Prečo sa v centre Bratislavy či Prahy bežne predávajú sovietske ušianky s červenou hviezdou, symbolom režimu, ktorý má na svedomí milióny mŕtvych a desaťročia okupácie našich vlastných krajín?

Súd argumentuje, že predaj hrnčekov s Hitlerom či Heydrichom nie je zberateľstvo, ale cielený biznis zameraný na neonacistov. Paradoxne však ignoruje elementárny trhový fakt: dopyt určuje ponuku. Postavy Tretej ríše fascinujú historikov, zberateľov aj laickú verejnosť nie nevyhnutne z ideologických dôvodov, ale kvôli ich úlohe v najväčšom konflikte dejín.

Na Slovensku tento dvojaký meter reprezentuje proces s Mariánom Magátom. Bez ohľadu na to, aké kontroverzné sú jeho názory na holokaust či históriu, jeho uväznenie a trestné stíhanie za „extrémizmus“ vyvoláva otázky o slobode slova a vedeckého bádania.

Kým spochybňovanie nacistických zločinov je lístkom do väzenia, velebenie Stalina – architekta hladomorov a gulagov – sa v akademických či politických kruhoch často prechádza mlčaním alebo sa označuje za „alternatívny pohľad na dejiny“.

Sme svedkami fascinujúcej politickej schizofrénie. Predstavitelia súčasnej moci, na čele s Róbertom Ficom a Róbertom Kaliňákom, dlhodobo a hlasno kritizujú, že súdy postihujú ľudí za „názor“. Oháňajú sa slobodou slova, keď ide o kontroverzné výroky o ochrane bielych ľudí alebo o kritiku liberálnej agendy. Avšak, tu prichádza ten zásadný zlom: Majú v rukách všetku moc, aby pochybné, gumové a dieravé zákony o extrémizme zmenili, no nerobia to.

Súčasná vládna garnitúra má momentálne najlepšiu príležitosť v dejinách očistiť trestný zákon od paragrafov, ktoré umožňujú kriminalizovať historický výskum, zberateľstvo či nepohodlné politické postoje (ako v medializovanom prípade Mariána Magáta). Namiesto systémovej zmeny však vidíme len rétorické cvičenia.

Kritizujú rozsudky, ale ponechávajú nástroje, ktoré ich umožňujú.

Hovoria o slobode, ale udržiavajú legislatívu, ktorá dusí diskusiu.

Je pokrytecké sťažovať sa na „politické procesy“, ak politik v pozícii zákonodarcu vedome udržiava legislatívny stav, kde je hranica medzi zberateľstvom a trestným činom určená len subjektívnym pocitom sudcu alebo politickou objednávkou.

Kritériom viny by malo byť reálne podnecovanie k násiliu, nie predaj keramiky s potlačou. Ak hrnček s tvárou diktátora dokáže ohroziť základy demokracie, potom je táto demokracia postavená na veľmi vratkých základoch.

Jedna ideológia je démonizovaná až do úrovne trestania za obrázok na tričku, zatiaľ čo druhá je normalizovaná ako neškodná nostalgia. Tento „dvojaký meter“ nielenže dehonestuje obete komunistických režimov, ale robí z justície nástroj politického aktivizmu.

Pokiaľ nenecháme históriu historikom a obchod obchodníkom, budeme svedkami ďalších procesov, ktoré viac než spravodlivosť pripomínajú inkvizičné ťaženie proti „nesprávnym“ názorom a symbolom.

✡️V USA (alebo po slovensky SŠA 😀) sa na čerpacích staniciach objavujú nálepky s vyobrazením Žida ukazujúceho na displej s cenou benzínu a nápisom: „Židia to urobili!“

Ide o priamu a radikálnejšiu paródiu na známy virálny trend spred pár rokov, keď Američania na pumpy lepili fotky Joea Bidena s textom „I did that!“ (Ja som to urobil). Zatiaľ čo pôvodné nálepky mierili na domácu politiku, tieto nové sú reakciou na pretrvávajúci konflikt s Iránom a stúpajúce ceny pohonných látok

🇧🇷 Keď forma umlčí obsah

Brazílska politická scéna v marci 2026 zažila moment, ktorý dokonale ilustruje súčasnú krízu verejného dialógu. Poslankyňa Fabiana Bolsonaro sa rozhodla pre radikálnu vizuálnu metaforu – použitie tmavého mejkapu na ilustráciu svojho postoja k transrodovej identite.

Poslankyňa vyhlásila, že tak ako ju čierny mejkap nerobí černoškou a nedáva jej právo hovoriť v mene černochov, tak ani tranzícia podľa nej nerobí z transrodových žien biologické ženy.

Reagovala tým najmä na zvolenie transrodovej poslankyne Eriky Hilton za predsedníčku Komisie pre ženy v brazílskej Poslaneckej snemovni.

Jej konanie vyvolalo v Brazílii vlnu kritiky. Viacerí poslanci podali podnety na etickú komisiu a žiadali zbavenie jej mandátu. Prípadom sa začali zaoberať aj právne orgány kvôli podozreniu z rasizmu a diskriminácie.

Nastal hnev preto, že jej metafora bola nepresná, alebo preto, že bola až príliš nepríjemne trefná?

Najjednoduchším spôsobom, ako poraziť protivníka v diskusii, je urobiť z neho morálneho vyvrheľa. Kritici poslankyne okamžite siahli po karte „rasizmu“, čím efektívne zastavili akúkoľvek debatu o jej pôvodnom argumente. Tým, že sa diskusia zúžila na použitie mejkapu, sa jej oponenti vyhli povinnosti odpovedať na fundamentálnu otázku:

„Ak vonkajšia zmena vizuálu nemení biologickú realitu v jednom prípade (rasa), prečo by mala v druhom (pohlavie)?“

Kritika sa tak nestala nástrojom hľadania pravdy, ale nástrojom umlčania. Namiesto logického rozkladu jej analógie sme videli len súťaž v tom, kto vyjadrí väčšie morálne rozhorčenie.

Najalarmujúcejším prvkom reakcie kritikov je volanie po trestnom stíhaní. V momente, keď sa metafora v politickom prejave začne riešiť cez trestný zákonník, končí sloboda. Ak kritici nedokážu poraziť argument argumentom a musia si pomáhať políciou, fakticky tým priznávajú, že ich vlastná ideológia stojí na vratkých základoch, ktoré neunesú priamu konfrontáciu.

Je legitímne považovať formu, ktorú si poslankyňa zvolila, za nevkusnú alebo kontraproduktívnu. Avšak hysterická reakcia jej odporcov svedčí o niečom inom: o neschopnosti (alebo neochote) čeliť logickej podstate jej otázky. Pokiaľ budeme trestať ľudí za to, že poukazujú na logické trhliny v spoločenských trendoch – hoci aj provokatívnym spôsobom – nepodporujeme toleranciu, ale budujeme kultúru strachu a intelektuálnej lenivosti.